Majcichov
tvorí.

Majcichov sa pohol. Chodníky sa opravujú — z fondov, etapovito, s výsledkami, ktoré sú viditeľné. Registrujem to. A z pozície niekoho, kto sa od roku 2003 pohybuje v oblasti stavebných technológií, viem presne, čo takýto výsledok stojí. A práve preto ho beriem vážne.

Pracoval som v predaji solárnych kolektorov a tepelných čerpadiel a postupne som sa dostal hlbšie — podieľal som sa na vývoji solárnych kolektorov v Španielsku a neskôr tepelných čerpadiel v spolupráci s výrobným závodom. V oboch týchto oblastiach, v predaji aj vo vývoji, organizácie aj koncoví klienti pri žiadostiach o dotácie potrebovali kompletnú dokumentáciu — certifikáty, technické podklady, špecifikácie produktov. Zabezpečoval som to, a viem, čo stojí každý chýbajúci papier: omeškanie, komplikácie, v horšom prípade zamietnutie. Precíznosť a dôslednosť tam nie je formalita — je to podmienka úspechu. Pri každom takom prípade som zblízka videl, ako dotačný systém funguje zvnútra. To je rozdiel, ktorý sa prejaví pri hľadaní zdrojov pre obec.

Verím, že obec by mala vedieť zarobiť aj sama — to platí vo viacerých oblastiach nášho programu. Infraštruktúra je však výnimka: cesty, chodníky a spevnené plochy sú finančne náročné a je správne, aby sa tieto projekty stavali z európskych fondov a Programu rozvoja vidieka. Slovensko do týchto fondov prispieva — a zákon dávania a brania hovorí jasne: peniaze, ktoré tečú do spoločného, sa musia vrátiť na múdre projekty späť. To nie je nastavovanie klobúka. To je povinnosť. A s tým ide ruka v ruke jedno základné pravidlo: jasný harmonogram — kde, kedy, za čo. Každý vie, aká ulica je na rade. Každý môže prísť s podnetom včas — nie keď betón stuhne. Rovnako dôležité je, aby sa dodržal celý reťazec krokov od návrhu až po záruky a údržbu — prečo na tom trvám a čo sa stane, keď jeden článok chýba, rozoberám samostatne: Stavby pod kontrolou.

Samostatnú pozornosť si zaslúžia obecné budovy — škola, škôlka, obecný úrad. Tu vidím konkrétnu príležitosť: moderná tepelná technika alebo solárna inštalácia dokáže každý rok ušetriť tisíce eur na energiách. Vo svojej praxi som videl, ako sa firmy spolupracujúce s projektantami snažia vyprázdniť sklady starých produktov namiesto nasadenia naozaj aktuálnej technológie. Toto viem odhaliť — a presadím, aby obec vždy dostala to najlepšie, čo sa dá získať za rozumné peniaze.

Majcichov má desiatky rokov len čísla domov — žiadne názvy ulíc. Zákon to môže zmeniť nariadením zastupiteľstva: jedno hlasovanie, a obec má ulice. V prvom roku mandátu tento proces spustím — zapojíme obyvateľov do návrhu názvov. Ulica Jána Palárika, Veľkomoravská, Vinohradnícka — mená, ktoré nesú históriu tejto obce. Každý deň, keď poviete svoju adresu, bude v nej kúsok toho, kto sme. Náklady? Tabuľky pre celú obec vyjdú jednorazovo na €1 500–€2 800 — výdavok, ktorý stojí desiatky rokov. Administratívna stránka — aktualizácia adries, notifikácia obyvateľov, komunikácia s firmami so sídlom v obci — nie je nič náročné. Prejdeme to pokojne so zastupiteľstvom, Radou seniorov, Radou mládeže aj s podnikateľmi, ktorí tu majú sídlo, a dáme každému dostatok času aj všetky informácie vopred.

Na zozname priorít nesmie chýbať ani zberný dvor. Chcem, aby fungoval presne tak, ako si to obec a jej ľudia zaslúžia — a budem na tom pracovať konkrétne: vypracovať projekt komplexnej modernizácie vrátane všetkých zákonných náležitostí, rozumného systému separácie odpadov, čistého a prehľadného areálu a pravidiel, ktoré budú ľudia ochotní dodržiavať, pretože im to dáva zmysel. Cieľ nie je predražená investícia — cieľom je systém, ktorý funguje, vyzerá dobre a nevystavuje obec pokutám za nesplnenie legislatívnych požiadaviek. Financovanie: Envirofond, OPKŽP (kohézny fond), prípadne VÚC dotácie na separovaný zber.

Majcichov má vyše 2 100 obyvateľov. Napriek tomu, keď ochorieš — sadneš do auta a cestuješ. Pre mladého človeka je to nepríjemnosť. Pre seniora bez auta je to problém. Pre chorého človeka v zime môže byť takáto cesta skutočnou bariérou.

Všeobecný lekár v obci nie je výsada veľkých miest. Je to základný štandard, na ktorý má každý občan právo — a obec s viac ako 2 000 obyvateľmi by mala urobiť všetko pre to, aby ho zabezpečila.

Viem, že získať lekára pre menšiu obec nie je jednoduché. Mladí lekári si po promócii vyberajú zavedené praxe, väčšie mestá, istejšie príjmy. Ale obec nie je bezmocná. Môže ponúknuť priestory pre ordináciu bez komerčného nájmu. Môže aktívne rokovať s VÚC Trnava — ten má vo svojej kompetencii zdravotnú starostlivosť v regióne a nástroje na podporu praxí v podhodnotených lokalitách. Môže komunikovať so zdravotnými poisťovňami o podmienkach zaradenia.

Začnem konkrétne: zmapovať podmienky — čo vyžaduje VÚC Trnava, čo zdravotné poisťovne a čo v praxi lekára do takejto obce skutočne priláka. A súbežne pripraviť priestor: ordinácia funkčná, bez komerčného nájmu, hotová na prvý deň. Lekára je oveľa jednoduchšie presvedčiť, keď vidí ordináciu pred sebou, ako ho volať do prázdna. Majcichov bude pripravený.

Škôlka a škola nie sú len budovy — sú základom, na ktorom vyrastie budúcnosť Majcichova. Ján Amos Komenský nám zanechal jasný odkaz: skutočné vzdelanie nestojí len na vedomostiach, ale na troch pilieroch — zbožnosti, mravnosti a vzdelania. Komenského vízia ide ešte hlbšie — hovorí o trojjedinosti ducha, duše a tela. Duch cez cnosti, mravnosť a vzťah k prírode a stvoreniu. Duša cez premenu správania, myslenia a túžob. Telo cez pohyb, zdravie a každodennú disciplínu. A čo je možno najdôležitejšie: táto výchova nekončí detstvom. Komenský hovoril o rozvoji človeka v každom veku — od detstva cez dospievanie, dospelý život až po seniorský vek. Obec, ktorá to pochopí, stavia niečo viac ako chodníky a ihriská — stavia ľudí.

Záleží mi na tom, aby mali deti v obci dostupné a dôstojné miesta na výchovu, vzdelávanie a spoznávanie Boha v jeho diele už od malička. Podporujem prístupy, ktoré rozvíjajú deti harmonicky — nielen vedomostne, ale aj pohybovo, tvorivo a charakterovo. Iniciatívy tohto druhu majú v Majcichove svoju históriu a prax a zaslúžia si pokračovanie aj podporu.

Ivan Slezák už dlhé roky svojím pôsobením po celom Slovensku zasieva inšpiráciu — vlastným príkladom a prácou s deťmi, prevažne v materských škôlkach. Stále v tom pokračuje. Na jeho projekte Tvorcítenie deti spoločne tvoria z dreva a iných materiálov a učia sa sústredeniu, tvorivosti a kráse. Ivan Slezák a jeho projekt sú mi veľmi blízki. Stretávame sa každý týždeň a ústrednou témou je vždy život — ako sa zlepšovať, ako to odovzdávať deťom a ako to okolo seba šíriť vlastným príkladom.

V majcichovskej škôlke je dnes 90 detí, ktoré postupne prejdú do základnej školy. Aby zasadené semienko tvorivosti, motoriky a citu pre ručnú prácu nevyhynulo, treba ho zalievať aj ďalej — na základnej škole, kam tieto deti prirodzene prichádzajú. Len tak môže raz rozkvitnúť do krásneho kvetu života: aby naše ratolesti v sebe niesli základ, ktorý jedného dňa odovzdajú vlastným deťom — nové semienko pre nové časy. Tak sa môže znovu oživiť skutočná remeselno-umelecká tvorba, ktorá patrí do bežného, každodenného života — nielen na hodinu krúžku.

Chcem byť tým, kto sa postará, aby semienko, ktoré Ivan zasadil, nezostalo len pri škôlke, ale prešlo s deťmi ďalej — do tried základnej školy, kde má rovnaké právo rásť, stále pod jeho vedením. Tam sa bude zalievať, nech rastie a kvitne. Skutočný prerod prichádza až vtedy, keď tieto deti raz vyjdú zo školských brán do života — tvorivo vedené ruky a srdcia sa stanú silným, tvorivým základom nových Majcichovčanov, ktorí budú žiť v súlade s mottom, ktoré im odovzdávame už od malička: Majcichov tvorí. Lebo deťom patrí do ruky niečo, čo vedie telo a ducha k tvorbe — nie telefón a bezduché krátke videá.

Praktická, no každodenne viditeľná vec: plot pozdĺž Školskej ulice stojí od výstavby školy v roku 1964 — teda vyše 60 rokov. Je čas na rekonštrukciu celého úseku v dĺžke cca 115 metrov. Kritériá sú jasné: estetika ladená so školou a rázom ulice; kvalita, ktorá vydrží ďalšie desaťročia bez vrátenia sa; a financovanie, ktoré nezaťaží obecný rozpočet dlhom. Obec Majcichov dlhy nemá — a v tom chcem pokračovať. Riešením bude kombinácia dostupných dotácií (VÚC Trnava, IROP, Program rozvoja vidieka) a starostlivý výber zhotoviteľa. Zadanie pre projekt bude mať tieto štyri kritériá ako podmienku — nie odporúčanie.

Majcichovských detí pribúda a škola by mala rásť s nimi. Dostavba ďalších tried je dôležitý krok dopredu — a pri jej plánovaní platí jedno pravidlo bez výnimky: trieda patrí žiakom. Je to ich priestor, nie zdroj príjmu ani miesto na prenajímanie. Záujmy detí sú a budú vždy na prvom mieste.

Téma, na ktorej chcem pracovať: teplo. V máji, júni a veľkej časti septembra teploty v triedach bežne prekračujú 27 °C. A práve máj a jún sú mesiace, keď sa zaokrúhľujú známky — sústredenie je kľúčové presne v tomto období. Chcem presadiť, aby klimatizácia (alebo iné funkčné chladenie) bola v každej triede, nie len v niektorých.

Celý areál si zaslúži komplexnú obnovu. Futbalové ihrisko, bežecká dráha, doskočisko pre skok do diaľky, outdoor fitness — pohyb nie je doplnok vzdelania, je jeho súčasťou. Okolo budovy: zeleň, lavičky, altány — miesto, kde sa deti ráno tešia prísť a poobede nechcú odísť. Škola disponuje rozsiahlym pozemkom — čo je príležitosť nielen pre šport, ale aj pre kultúrne aktivity mimo výuky: dielne, skúšobne, multifunkčné priestory.

Osobitnou kapitolou je budova jedálne a kuchyne. Gastronomia je súčasť výchovy a bontonu — jedáleň a kuchyňa, z ktorej vychádza každý obed, by to mali odrážať. Ich stav a kapacita si vyžadujú samostatný projekt s vlastným rozpočtom a harmonogramom.

Starosta môže byť hlasom školy a škôlky pri hľadaní dotácií, investícií a spolupráce so zriaďovateľom.

Naši najstarší by mali mať denný stacionár, kam ráno prídu a majú odbornú starostlivosť, spoločnosť, stravu a zmysluplný deň — a večer odídu domov, do svojej izby, do svojej postele, medzi svojich. Rodina ostáva nablízku. Dôstojnosť ostáva zachovaná.

Pod jednou strechou aj dielne pre deti a mládež počas mimoškolského času. Seniori dostanú silu z prítomnosti detí a mladých. Deti a mládež získajú to, čo sa v žiadnej učebnici nedočítajú. Takéto miesto nie je zariadenie — je to srdce obce.

Súčasťou by mala byť obecná vývarovňa — nie reštaurácia, nie jedáleň. Niečo, čo v okolí jednoducho nemáme: miesto, kde sa každý deň varia skutočné klasiky z rúk ľudí, ktorí to naozaj ovládajú. Majcichov a susedný Zeleneč majú k tomu všetky predpoklady — zmysel pre chuť tu hraničí s kultom. Kto sa raz najedol od dobrej gazdinky alebo ochutnal výrobky od domáceho mäsiara, na to nikdy nezabudne. Predstavujem si to takto: Čerství penzisti v krátkych zmenách vedľa praktikantov z odborných učilíšť. Čerstvé suroviny. Priestory vo vlastníctve obce — bez nájmu, bez externých záväzkov. A ceny, ktoré dávajú zmysel. Ktokoľvek z Majcichova si môže prísť vziať čerstvo uvarené jedlo domov — za tie isté ľudové ceny. A namiesto hodín strávených za hrncami sa môžu venovať niečomu, čo naozaj napĺňa. Tradícia sa odovzdáva ďalej. Len inak.

Seniori, ktorí budú mať záujem, dostanú aj možnosť zapojiť sa priamo — v kuchyni, v dielni, pri deťoch. Nie ako povinnosť, ale ako príležitosť zostať aktívnym a užitočným členom spoločenstva. Lebo dôchodok nemusí znamenať koniec — môže znamenať iný začiatok.

Nie sú to návrhy z kníh. Za pätnásť rokov v gastronómii — od Hotelovej akadémie v Piešťanoch až po dlhé sezóny na výletných lodiach — som sa naučil, čo znamená postarať sa o ľudí s úctou. Väčšina pasažierov na tých lodiach boli seniori. Ľudia, ktorí si zaslúžia pozornosť, nie ľútosť. Navštívil som 80 krajín a z každej som si odnášal poznanie — ako to funguje, keď je to urobené skutočne dobre. Každým odvetvím, ktorým som počas života prechádzal, som sa snažil prerásť — dolaďovať ho, zlepšovať, hľadať tú správnu mieru. Najdôležitejšiu lekciu som si však priniesol sám so sebou: niet zmyslu v tom, čo robíme, bez lásky — a niet lásky bez prísnosti na seba samého. Láskavá prísnosť. Tá prináša výsledky bez ohľadu na to, kde žijeme a kto sme.

Prvý krok: zmapovanie záujmu medzi rodinami a seniormi v Majcichove, identifikácia vhodných obecných priestorov a hľadanie partnerov a dotácií — MPSVaR, VÚC, ŠFRB, Granty EHP a Nórske fondy.

Starosta nie je len podpisovateľ zápisníc — je most medzi obcou a jej ľuďmi. Chcem, aby každý Majcichovčan vedel, čo sa v jeho obci deje, ako sa míňajú jeho peniaze a kam smerujú projekty — priebežne a zrozumiteľne. Krátke zhrnutia zo zasadnutí zastupiteľstva, pravidelný prehľad projektov, otvorené obecné stretnutia, kde má každý slovo. Škola, škôlka, kultúra, infraštruktúra — každá oblasť si zaslúži byť viditeľná a živá, nielen ako riadok v rozpočte. Keď ľudia vedia, čo sa okolo nich deje, môžu sa zapojiť, navrhnúť, pomôcť. Otvorená samospráva nie je privilégium — je to záväzok voči každému, kto tu žije. A ja ho beriem vážne.

Medzigeneračná synergia v samospráve. Seniori a mládež žijú v tej istej obci, v tom istom čase — a predsa ich delí celá generácia. Práve v tom je príležitosť, nie prekážka. Preto navrhujem zriadiť dva poradné orgány obce: Radu seniorov a Radu mládeže. Nie ako formálne zoskupenia na papieri — ale ako živé hlasy, ktoré majú reálny dosah na dianie v obci. Starší Majcichovčania v Rade seniorov prinesú to, čo sa nedá naučiť — životnú skúsenosť, pamäť miesta a múdrosť rokov. Mladí v Rade mládeže prinesú energiu, nové pohľady a odvahu pýtať sa, prečo veci fungujú tak, ako fungujú. Obe rady budú mať priestor zasahovať do procesov zastupiteľstva so svojimi podnetmi — a zastupiteľstvo bude povinné sa k nim vyjadriť. Obec, ktorá počúva všetky generácie, je silnejšia. Keď sa k tejto synergie pridá stredná aktívna generácia v samospráve, vzniká priestor pre tvorivé myšlienky vedené krok za krokom k jasnému cieľu. Starosta a zastupiteľstvo sa starajú o blaho obce — a to aj podporou existujúcich spolkov a spoločností v obci. Tak ako sa každá zdravá organizácia stará o svojich ľudí, obec musí viesť svoje rozhodnutia predovšetkým v záujme svojich obyvateľov.

Ženy a muži v samospráve — sila spolupráce. Fungujúca domácnosť pozná toto rozdelenie intuitívne: žena určuje, čo treba urobiť — chýba múka, treba pokosiť, niečo sa zanedbalo. Muž okamžite reaguje a vymýšľa, ako na to — kde to zohnať, čo urobiť, aby sa podnet dostal do skutku. Tento princíp by mal platiť aj v samospráve. Podnety a názory žien — najmä z radov zastupiteľstva — si zaslúžia byť vypočuté a okamžite premyslené z hľadiska realizácie. Nie posudzovať, či sa to dá alebo nedá — ale hľadať, ako sa to dá. Prvotný súd brzdí. Hľadanie cesty otvára.

Pohyb je základ zdravia — a zdravá obec je aktívna obec. Majcichov má dobré základy: futbalový areál, ihriská. Chcem na nich postaviť ďalej, aby športové zázemie v obci vyrástlo na miesta, kde sa s radosťou stretávajú deti, mladí aj seniori — nielen tí, čo hrávajú futbal.

Obnova a modernizácia futbalového areálu. Pump Track pre kolobežkárov, skateboardistov aj BMX jazdcov. Outdoor fitness prvky pre mladých aj starších. Bezpečné a podnetné detské ihrisko, kde sa rodičia neboja pustiť deti samé. Bežecká dráha alebo okruh pre Nordic walking.

Fitness centrum. Miesto, kde sa príde človek venovať sám sebe — bez kompromisov, bez výhovoriek. Nie veľká hala, no pekné, čisté a dobre vybavené zariadenie. Ráno pred prácou, večer po nej, v zime keď vonku mrzne — vždy otvorené, vždy pripravené. Správne náčinie, dobrý vzduch a kúsok priestoru len pre seba. Z takéhoto miesta sa vychádza lepší, ako sa prišlo — a to je presne to, čo Majcichov potrebuje.

Každý projekt budeme robiť systematicky — s harmonogramom, s ohľadom na to, čo ľudia skutočne chcú a potrebujú. Financovanie? Kombinácia dostupných dotácií a výnosov z podnikateľských zámerov obce — tých, verím, bude pribúdať. Pohybu a športovísk nie je nikdy dosť — a obec, ktorá do toho investuje, investuje do zdravia a spokojnosti každého jedného obyvateľa.

Rekonštruovať a budovať však nestačí. Už pri projektovaní a prvých predstavách treba myslieť na systematickú údržbu — inak sa čoskoro ocitneme tam, kde sme boli predtým.

V kultúrnom dome zahral raz bubeník. Jedna akcia, jeden večer — a zostalo to so mnou. Bol to talent, ktorý si zaslúži pravidelný priestor. Verím, že takých ľudí je v Majcichove oveľa viac.

Kultúra v obci nezačína veľkými plánmi. Začína tým, čo tu je. Divadelno-spevácky súbor Jána Palárika nesie meno človeka, ktorý sám bol dôkazom toho, čo dokáže kultúra vytvoriť: identitu, hrdosť, komunitu. Tento súbor a ostatné spolky si zaslúžia plnú podporu, viditeľnosť a stabilné zázemie.

Kultúra je aj to, čo ešte nevieme o sebe. Hudobníci, výtvarníci, tanečníci, remeselníci. Ľudia, ktorí tvoria, no nemajú kde. Prvý krok je priestor: kultúrny dom ako skutočne funkčné miesto, kde sa dá skúšať, hrať, prezentovať, stretávať. Nie iba miesto na prenájom, ale miesto, ktoré žije.

Z toho môžu vyrásť pravidelné podujatia. Večery miestnych talentov, otvorené skúšky, sezónne udalosti. Jednoduché formáty, nízke náklady, vysoký dopad na komunitu. Spôsob, ako objaviť ľudí, ktorí čakajú len na to, aby ich niekto pozval. A jeden formát navyše: letné open air kino — premietanie pod šírym nebom na priestranstve rekonštruovaného športového areálu. Film, letná noc, susedia. Som si vedomý licenčných náležitostí; v obciach podobnej veľkosti je to bežná a funkčná prax.

Pozeráme aj za hranice. V rakúskych obciach podobnej veľkosti bežia kultúrne spolky desiatky rokov na báze dobrovoľnosti: obecné dotácie, členská základňa a každoročný festival sa stávajú spoločenskou udalosťou roka. V Maďarsku sú művelődési házak, kultúrne domy s multifunkčnými priestormi, kde kultúra, vzdelávanie a komunita fungujú pod jednou strechou. Tieto modely fungujú a môžu byť inšpiráciou aj pre Majcichov.

Financovanie je reálne. Fond na podporu umenia (FPU) poskytuje granty na kultúrnu infraštruktúru aj pravidelné programovanie. VÚC Trnava má vlastné dotácie pre kultúru v regióne. Záujem treba prejaviť skoro a systematicky.

Kultúrny program v obci musí mať niečo pre každého — inak hovorí len na jednu generáciu. Navrhujem tri typy podujatí podľa toho, pre koho sú primárne určené:

Pre seniorov: Posedenia pri živej hudbe a ľudovej piesni, besedy s tými, ktorí vedia, aký Majcichov bol a ako sa tu žilo, tvorivé workshopy (varenie, ručné práce, záhrada), fašiangové a katarínske zábavy. Seniori nie sú len diváci — sú ľudia, od ktorých sa dá čerpať, ak im dáme priestor.

Pre strednú generáciu (40–60): Obecný ples a spoločenské zábavy, divadelné predstavenia (vrátane amatérskeho súboru), jarmoky a gastronomické podujatia, výstavy miestnych umelcov, spoločné výlety a cykloturistika.

Pre mládež (15–30): Open air koncerty a hudobné podujatia, tvorivé dielne (fotografia, drevo, keramika), kultúrno-športové akcie a priestor pre vlastné iniciatívy — kde mladí nie sú pozvanými hosťami, ale organizátormi. Časť týchto aktivít — dielne, skúšobne, multifunkčné priestory — môže mať prirodzené miesto na rozsiahlom pozemku základnej školy, ktorú plánujem rozšíriť a otvoriť pre obec aj mimo vyučovania.

Medzigeneračné podujatia budú pravidelnou súčasťou — trhové dni, obecné slávnosti, spoločné projekty. Obec, kde sa generácie stretávajú, nie je len zaujímavejšia. Je silnejšia.

Majcichov má vinársku históriu, na ktorú sa nezabudlo — len sa odmlčala. Pod kultúrnym domom sa skrývajú rozsiahle klenbové pivnice, svedkovia čias, keď tu pracovalo mnoho rúk a víno patrilo k identite obce. Obnova pivníc ako komunitného a kultúrneho priestoru — besedy, ochutnávky, výstavy, obecné podujatia — je dlhodobý cieľ. Nie zajtra, no dnes ho pomenujeme. Starší Majcichovčania, ktorí tie časy zažili, sú žijúcim prameňom vedenia: odrody, spôsob práce, čaro tej práce. Tieto momenty mám vryté v pamäti aj ja — ujo Silo, ako drží v ruke klasický rovný decák s potlačou, v ktorom má naliate pivnicou vychladené biele víno, upije si a povie: "Pot Edko, puscíme sa do tých krvavničék." Toto sa z knihy nenaučí — a preto musí byť odovzdané, kým je čas.

Pamätníci vedia, že Majcichov je oficiálne vinohradníckou obcou — patrí do Trnavského rajónu Malokarpatskej vinohradníckej oblasti. A napriek tomu stojíme mimo Malokarpatskej vínnej cesty, ktorá končí kúsok od nás, v Trnave. Nepatrilo by sa nám teda popri obnove pivníc otvoriť aj otázku, či by si Majcichov nemal svoje miesto na vínnej ceste vypýtať sám?

Práve na takýto projekt sa prirodzene hodia Granty EHP a Nórska — fondy financované Nórskom, Islandom a Lichtenštajnskom. V predchádzajúcom období z nich na Slovensku vzišlo aj školiace centrum tradičných remesiel v Trnave, kúsok od nás. Tieto fondy podporujú aj partnerstvá so zahraničnými inštitúciami, ktoré riešia presne to, o čo nám ide — obnovu starých priestorov spojenú s odovzdávaním remesla medzi generáciami. Partnera s podobným zámerom chcem hľadať už pri príprave projektu, nie až keď bude hotový.

Cieľ nie je mať viac podujatí. Cieľ je mať obec, kde kultúra rastie prirodzene, pretože je kde, kedy a pre koho.

Na začiatku je vždy inšpirácia, potom príležitosť — a až potom sa ukáže, čo v ľuďoch skutočne je. Inšpiráciu v Majcichove už máme; vytvorme spoločne príležitosť, a objavia sa talenty, o ktorých sme ani nesnívali. Čo z toho vyrastie, je na Nás, Majcichovčania!!

Veľké sny si vyžadujú pevné základy. Majcichov nemôže stavať budúcnosť len na tom, čo príde zvonka — preto chcem, aby obec aktívne zúžitkovala to, čo už má: pozemky, nehnuteľnosti a predovšetkým ľudí. Mladí, skúsení aj dôchodcovia — každý má čo ponúknuť. Platí zákon vyrovnania: keď obec vytvára príležitosti, ľudia to vracajú prácou, lojalitou a láskou k miestu, kde žijú. Presne to už robí viacero bodov tohto programu — obecná vývarovňa, Agrokruh na obecnej roli a pivnice s vinárskou históriou smerom k vínnej ceste. Nie sú to izolované nápady — je to jedna stratégia: obec, ktorá si vie privyrobiť z toho, čo má.

Pri infraštruktúre už spomínam svoju dvadsaťročnú skúsenosť s dotačnou dokumentáciou pre solárne kolektory a tepelné čerpadlá — viem, čo žiadosť dokáže pokaziť, a táto skúsenosť platí pri každej žiadosti, nielen pri cestách. A zdrojov je viac, než sa zdá: Envirofond a OPKŽP pre zberný dvor, IROP a Program rozvoja vidieka pre cesty a školu, VÚC Trnava takmer všade, MPSVaR a ŠFRB pre stacionár, Fond na podporu umenia pre kultúru. Úlohou starostu je vedieť ich párovať správne a včas.

Osobitné miesto majú Granty EHP a Nórska — Slovensko práve vstupuje do 4. programového obdobia (memorandá 6/2025, alokácia nad 120 mil. €) a dve z podporovaných oblastí sedia na Majcichov takmer presne: kultúra (obnova pivníc) a zelená transformácia (solár a tepelná technika pre školu, škôlku a úrad), spolu so sociálnou oblasťou (denný stacionár). Registráciu do partnerskej databázy a hľadanie partnera — napríklad Pro Monumenta v Trnave pre pivnice — chcem začať už teraz, ešte pred vyhlásením výzvy. Do čohokoľvek sa pustíme — rozhodnutie urobíme spolu, podľa záujmu občanov a dostupných výziev.

Rovnakým princípom vidím aj nájomné byty — štát ponúka obciam nástroj, ktorý pokryje väčšinu nákladov (dotácia + zvýhodnený úver ŠFRB) a spláca sa z vybraného nájomného, nie z obecného rozpočtu. Mladým rodinám aj seniorom by to dalo v Majcichove stabilné a dostupné bývanie, s časom na to, aby si neskôr dovolili vlastné.

Keď sa v Majcichove narodí dieťa, štát automaticky vyplatí rodičom nemalú sumu — bez žiadosti, bez formulárov. Spoločnosť takto hovorí: vitaj, tešíme sa z teba. Je to správne a dobré.

Ale keď po rokoch odíde ten istý občan — niekto, kto celý život pracoval, platil dane, vychovával deti a prispel k tomu, čím Majcichov je — pohrebné od štátu, ktoré dostanú pozostalí, je v porovnaní zlomok. Každý vie, aký. A pri reálnych nákladoch pohrebu — a v čase, keď je srdce úplne inde — to nestačí.

Toto nesedí. Ak vítame príchod, mali by sme dôstojne sprevádzať aj odchod.

Navrhujem, aby obec Majcichov k štátnemu pohrebnému pridala ďalších 250 €. Štát svoj príspevok od roku 2027 zvyšuje na 250 € — spolu by tak rodina dostala dôstojných 500 € v jednom z najťažších životných momentov. V obci ročne zomrie okolo 25 ľudí — pre obec to nie je tragédia. Pre rodinu, ktorá v tom čase rieši desiatky iných vecí bez radosti — je to veľká úľava. A správne gesto.

Mnohé slovenské obce pohrebný príspevok už majú. Majcichov by mal patriť medzi ne. Podmienky a výšku príspevku stanovíme jasne — v zastupiteľstve, s občanmi. Tak ako chceme, aby naši najstarší mohli dôstojne starnúť doma, chceme im aj dôstojne sprevádzať odchod.

Prvý dojem sa nedá zopakovať. Chcem, aby každý, kto prichádza do Majcichova — obyvateľ aj návštevník — videl obec, ktorej na sebe záleží. Vstup do obce a kľúčové verejné miesta — priestory pri škôlke, škole, obecnom úrade, okolie Zichyho kaštieľa a ďalšie vybrané záhony — sa premenia na živé kvetinové záhrady. Od jari do jesene sezónne výsadby: jarné cibuľoviny, letné kvetiny v plnej farbe, jesenné chryzantémy a okrasné trávy. V zime ich nahradia stálozelené kríky, aby Majcichov nikdy nevyzeral opustene.

Nie sú to prázdne slová. Riadil som záhradné spoločnosti a bol súčasťou projektov, kde z holej pôdy vyrástli záhrady, ktoré dnes ľudia obdivujú. Villa Castello v Chorvátsku — 2 500 m² výsadby na zemito skalnatom pobreží Jadranu, kde každý meter musel bojovať s kameňom a slanou brizou. Jazierková záhrada pod Slavínom v Bratislave — 1 500 m² kvetov, stromov a kríkov okolo umelo vytvoreného jazierka. A ďalšie. Viem, čo to dá, čo to stojí a čo treba, aby to vydržalo.

Že jeden záhon dokáže rozprúdiť celé mesto, vidíme nablízku: začiatkom tohto roku sa len v Trnave pri Františkánskom kostole podarilo vysadiť nádherný tulipánový záhon — a záujem bol taký veľký, že správa sa objavila aj v televíznych novinách. Čo dokáže jeden záhon v meste, dokáže obec, ktorá to vezme systematicky. Tu môže presne platiť: „Bez náhlenia, no bez prestávky."

Podobný prístup funguje aj za hranicami: rakúske Tulln an der Donau nesie hrdý titul „Blumenstadt" — Mesto kvetov — kde radnica každoročne oceňuje najkrajšie záhrady a obec sa každú jar mení na more kvetov. Britský program Britain in Bloom od roku 1963 premenil tisícky dedín na kvetinové ráje a vrátil obyvateľom radosť z miesta, kde žijú.

Toto je môj záväzok voči Majcichovu: začneme so vstupom do obce a 5–6 kľúčovými miestami. Každú sezónu iná výsadba — a postupne zapojíme záhradkárov, deti zo školy, každého, kto chce priložiť ruku. Majcichov, ktorý kvitne, nie je sen. Je to rozhodnutie.

Verejný priestor si zaslúži stálu starostlivosť, nie len jednorazovú výsadbu. Navrhujem zriadiť malú skupinu obecných zamestnancov, ktorých úlohou bude celoročná starostlivosť o verejný priestor: kvety, zeleň, lavičky, chodníky a všetko, čo tvorí tvár obce. Počas aktívnej sezóny (jar–jeseň) je práce dostatok: výsadba, polievanie, kosenie, údržba. V zimnom období — namiesto nečinnosti — zimná údržba chodníkov a komunikácií, posyp a odhŕňanie snehu, drobné opravy a renovácie (maľovanie lavičiek, oprava mobiliáru), príprava sadeníc a jarnej výsadby, inventarizácia a plánovanie. Títo ľudia nie sú len „obecní robotníci" — sú to správcovia tváre Majcichova. Záleží na tom, kto a ako túto prácu robí.

Obec, ktorá dokáže aspoň čiastočne uživiť a zásobovať energiou sama seba, nie je odkázaná čakať. Nie je závislá od rozhodnutí, ktoré sa robia ďaleko od nej. Chcem, aby Majcichov obnovil to, čo naše obce kedysi vedeli prirodzene: hospodáriť s citom a rozumom, spolu a pre seba.

Pôda a jedlo — Agrokruh

Existuje rozdiel, ktorý sa nedá vysvetliť — len ochutnať. Paradajka z babkinej záhrady nevoňala náhodou. Zelenina pestovaná živou pôdou, bez chémie, v prirodzenom rytme — má inú farbu, inú konzistenciu a inú chuť. Kto to raz zažil, vie. A kto to zažije znova, nechce späť.

Ján Šlinský, inžinier z Hrubého Šúra, strávil roky hľadaním odpovede na otázku, či sa to dá robiť vo väčšom — bez toho, aby sa stratilo to podstatné. Výsledkom je Agrokruh: kruhové pole s rotujúcim elektrickým ramenom, ktoré špirálovitým obrábaním seje, kultivuje a zbiera — bez ťažkej techniky, bez chémie, bez poškodenia pôdnej štruktúry. Pôda dýcha. Mikroorganizmy žijú. Zelenina rastie tak, ako má. Systém v roku 2007 pomohol rozbehnúť environmentálny grant od spoločnosti Toyota. Keď globálny výrobca áut uveril myšlienke malého slovenského farmára, to niečo hovorí. Dnes hovoria čísla: úspora manuálnej práce až 70 %, spotreba energie štyrikrát nižšia ako traktor, až 24 ton rozmanitej zeleniny ročne na 2,2 hektároch — 50 druhov, od zeleniny po bylinky a kvety. Bio kvalita za bežnú cenu.

Mal som možnosť stretnúť sa s pánom Šlinským priamo u neho — štyri hodiny rozhovorov o živote, minulosti a budúcnosti, ktoré sa len tak nezabúdajú. Je to človek s nohami pevne na zemi a hlavou v oblakoch — a výsledky dokazujú, že jeho vízie nie sú fantázie, ale projekty, ktoré fungujú. Majcichov leží na Podunajskej nížine a Šlinský sám hovorí, že práve táto pôda je pre Agrokruh ideálna. Máme pôdu, máme systém, máme fungujúci vzor a máme človeka, ktorému robí radosť jeho vedenie rozvíjať aj mimo rámec jeho farmy.

Obecná roľa v kruhu by zeleninou zásobovala vývarovňu — kde sa každý deň varí pre seniorov aj pre kohokoľvek z obce. Čerstvá bio zelenina je aj reálnym zdrojom príjmu pre obec. Deti zo školy uvidia, ako rastie mrkva. Seniori, ktorí celý život záhradkárili, majú kde priložiť ruku. Vonku, v záhrade, s rukami v zemi — tam sa kedysi trávil čas, ktorý sa nedal kúpiť. Obecná roľa môže byť miestom, kam sa chodí nielen pre zeleninu. Kam sa chodí vydýchnuť, priložiť ruku, porozprávať sa. Jednoduché. Skutočné. Naše.

Energia — dlhodobý cieľ

Energia je základ všetkého. Bez nej niet svetla, tepla — a čo si málokto uvedomí — niet ani vody. Pumpy, čistiarne, vodovod: všetko stojí na elektrickej sieti. Preto jedným z dlhodobých cieľov je vlastný energetický zdroj pre obec — nie niekoľko panelov na streche, ale skutočná malá elektráreň schopná pokryť základné potreby obce vtedy, keď vonkajšia sieť nestačí alebo zlyháva. Nie je to lacná myšlienka a nebudem predstierať, že sa to stane za jeden mandát. Je to vízia, ku ktorej treba každý rok urobiť aspoň jeden konkrétny krok. Pri tom je nevyhnutné sledovať, ako sa vyvíja energetická bezpečnosť na Slovensku a v Európe — pretože svet nás k tejto otázke môže čoskoro priviesť. Tí, čo budú mať riešenie pripravené skôr, budú v lepšom postavení. Majcichov môže patriť medzi nich.

Bdelosť nie je strach

Napätie vo svete nie je výmysel — je to realita, ktorú vidíme každý deň. Energetická závislosť, potravinové reťazce natiahnuté cez celý kontinent, infraštruktúra navrhnutá pre časy, keď všetko funguje. Väčšinou funguje. Ale rozvážny človek nepočká, kým to prestane.

Budovať zásoby, pestovať vlastné, produkovať energiu — to nie je volanie na poplach. To je to isté, čo naši predkovia robili prirodzene: vedeli, že záloha existuje. Žili pokojnejšie — nie zo strachu, ale z rozvážnosti. A ak sa rozbehne rada seniorov, o ktorej hovoríme v časti o samospráve, určite nájdeme medzi nimi ľudí, ktorí si z nie až tak dávnej histórie pamätajú, že obec dokázala vyžiť sama aj celé mesiace. To nie sú rozprávky — to je živá pamäť.

Majcichov to môže robiť postupne. Bez dramatických gest, bez prehnaných výdavkov. Krok za krokom — a o niekoľko rokov tu bude základ, na ktorý sa dá spoľahnúť.

Spolupráca medzi obcami

Majcichov nie je ostrov — a dobré riešenia nevznikajú v izolácii. Potravinová a energetická sebestačnosť je ambiciózny cieľ, no nemusí byť bremenom jednej obce. Keď každá z obcí prispeje tým, v čom je silná — jedna chovom, druhá pestovaním, tretia energetikou — vzniká sieť, ktorá dokáže viac ako ktorákoľvek z nich sama. Výmena produktov, spoločné investície, zdieľané skúsenosti: to nie je závislosť, to je rozumná spolupráca.

A potom sa stane niečo prirodzené: keď to raz vidíme fungovať u suseda, prestaneme sa pýtať, či sa to dá. Začneme sa pýtať, prečo sme to neskúsili skôr. Tvorivý rozvoj nepotrebuje nariadenia — potrebuje príklady. A príklady sa šíria samy.

Kto na tom vyrastie

Tieto projekty nemenia len krajinu obce — menia ľudí, ktorí sa na nich podieľajú. Človek, ktorý niečo vlastnými rukami postaví, vypestuje alebo vyrobí a vidí, že z toho žije aj niekto vedľa neho, je iný, ako bol. Nielen schopnejší — inak zmýšľajúci. Strach z budúcnosti sa nedá rozohnať televíznymi správami. Tým sa iba hlbšie vstrebáva. Mení ho práca, kontakt s ľuďmi a výsledok, ktorý sa dá vidieť, ochutnať a dotknúť sa ho.

Spoločné hospodárenie preto nie je len o jedle a kilowattoch. Je o tom, kým chceme byť — ako ľudia, ako obec.

A jedno treba povedať bez pozlátka: čakanie na pomoc štátu alebo iných inštitúcií nie je stratégia. História to dokazuje a súčasnosť to potvrdzuje. Samospráva nie je len administratívny pojem — je to postoj. Jej názov hovorí za všetko: spravujeme samých seba. Nie zo vzdoru, nie zo zúfalstva — ale preto, lebo sme na to dosť silní. A na tejto sile chceme stavať.

Buď Svetlo

V každej obci je kostol stredobodom — nie len stavbou, ale živým pamätníkom toho, čo nás presahuje. Viera nie je privátna vec uzavretá za kostolnými dverami; je to základ hodnotového poriadku, z ktorého vyrástla naša civilizácia. Rešpektujem každé úprimné vyznanie aj čestné hľadanie, pretože skutočná viera sa neprejavuje v rituáloch, ale v každodennom konaní voči blížnemu.

Kristovo „Miluj blížneho svojho ako seba samého" nie je náboženský slogan — je to presný prírodný zákon: čo zasejeme medzi ľudí, to sa k nám vráti. Dobrá správa obce sa riadi rovnakými zákonmi ako dobrý život: čestnosť, zodpovednosť za vlastné činy a úcta k dôstojnosti každého človeka. Veriaci aj neveriaci zdieľajú tieto hodnoty — len ich nazývajú rôznymi menami.

Ako starosta nebudem zasahovať do viery nikoho, ale budem dbať na to, aby bol priestor pre slobodné prežívanie hodnôt — v kostole, v kultúrnom dome aj na obecnom úrade. Lebo obec, ktorá nestojí na hodnotách, nestojí na ničom.