Čo park ešte potrebuje
Mlatovým chodníkom, ktoré v parku vybudovala firma, dnes chýbajú obrubníky. Bez nich sa okraje pomaly strácajú v okolitej zemine a tráve — čoskoro nemusí byť ani poznať, že tam chodník vôbec bol. Doplnenie obrubníkov je preto jedna z najbližších priorít.
Je tu aj väčšia vízia. Plot, ktorý dnes oddeľuje záhradu Zichyho kaštieľa — Majthény Park — od susedného detského ihriska, ktoré Majcichovčania poznajú pod názvom „Vega", je v pláne postupne zrušiť. Na jeho mieste by mal vzniknúť jeden spoločný, otvorený areál — srdce Majcichova, spojené s kaštieľom Zichy, kde by časom mohla nájsť miesto ambulancia lekára, lekáreň a neskôr aj zubár.
Samotné ihrisko Vega a jeho rekonštrukcia tvoria samostatný projekt, ktorému sa budeme venovať v samostatnom článku — tu ide len o víziu prepojenia oboch priestorov.
Najdôležitejšie je však jedno: aby sa tento projekt postupne stal skutočnou súčasťou obce — nielen miestom, ktoré niekto navštívi, ale položkou v pravidelnej práci obce. Údržba, polievanie, skrášľovanie a záhradné práce by mali patriť do náplne práce obecných pracovných síl, presne tak, ako to počíta bod programu „Majcichov kvitne".
Podobenstvo o domácnosti
Predstav si bežný večer v bežnej domácnosti. Muž prichádza z práce unavený, s rukami, ktoré ešte cítiť po celom dni driny. Žena sa vracia od detí, z práce, často od oboch naraz a je unavená rovnako. Obaja vedia, prečo to robia: aby bolo z čoho žiť, aby bolo na chlieb, na školu, na strechu nad hlavou. Taký je poriadok vecí, ktorý nikto nespochybňuje.
Potom príde sobota. A namiesto oddychu si obliekajú staré oblečenie, berú do rúk lopatu, hrable, krhlu, idú von pred dom, na záhradu. Nie preto, že musia. Preto, že chcú. Vysádzajú kvety, ktoré možno ani neuvidia rozkvitnúť. Kosia trávnik, po ktorom sa naháňajú ich deti. Maľujú plot, ktorý slúži len na to, aby bol krajší pohľad z okna. A večer, keď si sadnú na verandu a pozrú sa na to, čo za deň vytvorili, cítia niečo, čo im žiadna výplata nedá: hrdosť, pokoj, radosť, že tu žijú a že je to ich.
V tom je zmysel domova. Nielen prežiť v ňom. Ale žiť v niečom, na čo je človek hrdý a čo môže ukázať deťom so slovami: toto sme vytvorili spolu.
Presne takou domácnosťou je aj celá naša obec. Majcichov nie je len súbor chodníkov, ktoré treba opraviť, kanalizácia, ktorú treba dobudovať a rozpočet, ktorý treba udržať v kladných číslach. To je nevyhnutnosť, rovnako ako výplata na konci mesiaca. Ale obec, v ktorej chce človek žiť a zostarnúť, potrebuje aj svoju sobotu. Svoj kúsok záhrady pred domom. Miesto, kde si môže sadnúť, vydýchnuť si a povedať: toto je moje, toto sme si spolu vytvorili a je to krásne.
Ženy, ktoré premenili ruiny pri Zichyho kaštieli na park, odpracovali presne túto sobotu za celú obec. Vysadili tridsať stromov rukami, ktoré po večeroch voňali hlinou namiesto krému. Búrali rozpadnutú šopu 72 hodín svojho voľného času, hodín, ktoré mohli stráviť so svojimi blížnymi, na vlastnej záhrade, vo vlastnom pokoji. A teraz čakajú, kým sa k nim niekto pridá, tak ako sa v každej rodine časom pridajú aj deti, keď vyrastú: nie preto, že musia, ale preto, že vidia, že to má zmysel a že to niekto zo srdca začal.
Obec, ktorá dovolí, aby táto sobotňajšia práca vyschla a spustla, nestráca len park. Stráca dôkaz, že tu ešte niekomu na niečom záleží.