Pán Pavol Chvála sa narodil 27. januára 1926. Tento rok sa dožil sto rokov — obec mu pri tej príležitosti udelila pamätnú plaketu so svojím erbom. Stojí u neho doma na stolíku, obtočená čipkovým obrusom, akoby si zaslúžila rovnakú starostlivosť ako on sám.
Je celý deň na lôžku, no myseľ má prítomnú a rád si užíva spoločnosť. Striedajú sa pri ňom dcéra Mária a vnučka Katarína. Mária hovorí, že si najviac váži, keď sa niekto skutočne ukáže a venuje mu čas — a že napriek veku vie byť spoločník, aký málokto čaká.
Keď som ho navštívil, rozprával pomaly a s rozvahou. Než odpovedal, vždy si na chvíľu odmlčal — akoby v pamäti hľadal presné miesto, kde sa príbeh začína. Spomínal na roky strávené v Jaslovských Bohuniciach, kde pracoval v atómovej elektrárni. Vo voľnom čase pomáhal, kde bolo treba — bol dobrovoľníkom aj v obci, a dodnes si presne pamätá, ako v Majcichove stavali lešenie na opravu kostolnej veže.
Každý prvý piatok v mesiaci ho navštevuje dôstojný pán Peter Gula. Mária hovorí, že si hore v izbe okrem spovede vždy aj pekne podebatujú o živote.
Na rozlúčku mi zaželal veľa zdravia a šťastia a povedal, aby som obci venoval kus poctivej práce. A že mám na obecnom úrade pozdravovať „celý výbor" — povedané s takým pokojným úsmevom, že som nevedel, či je to viac vážne, alebo vtipné. Asi oboje.
Keď sme sa s Máriou pobrali dolu, práve vtedy prišla z práce aj vnučka Katarína. Po chvíli sa v okne ozvalo čosi ako búchanie, možno škrabanie — dámy otvorili a do domu sa naraz vhrnuli traja kocúrikovia, ešte celkom malí. V tomto dome mali zvieratá, hlavne mačiatka, radi odjakživa — a bolo vidieť, že tá láska sa tu drží z generácie na generáciu.
Pani Mária mi neskôr poslala aj video, ako si pán Chvála s mačiatkami užíva na posteli — presne taký, aký ho doma poznajú.
Storočie, ktoré si pán Chvála nesie so sebou, nie je len jeho vlastný príbeh. Je to kus pamäti celej obce.
Presne o tom je aj moja predstava denného stacionára — miesta, kam by seniori ako on mohli cez deň prísť medzi ľudí, mať spoločnosť a starostlivosť, a večer sa vrátiť domov, do svojej izby, medzi svojich. Pod tou istou strechou by sa stretávali aj s deťmi a mládežou z obce. Seniori by im dali to, čo sa v učebnici nenaučia — a mladí by im vrátili silu z toho, že o nich ešte niekto stojí.
A nemá to byť len statické miesto. Postupne by tam mali vznikať aj výlety a ďalšie aktivity pre seniorov a mládež, ktoré si vymyslia spoločne — lebo keď ľudia spolu komunikujú, vždy vzíde niečo, s čím bez výhrad súhlasia všetci, jednoducho preto, že to vymysleli spolu.
Príbehy ako ten pána Chválu totiž nepatria len jednej rodine. Patria celej obci — a mali by mať miesto, kde sa dajú počúvať naživo, z prvej ruky.
O tom, ako denný stacionár zapadá do môjho programu, píšem v bode Starnúť dôstojne — doma. Ak máte otázku, nápad, alebo vás táto myšlienka jednoducho zaujíma, napíšte mi — presne o tomto chcem, aby táto kampaň bola.