Čo hovoria rozbory
Za obdobie od 29. septembra 2025 do 21. júla 2026 obec zverejnila šesť protokolov — dva komplexné akreditované rozbory od Trnavskej vodárenskej spoločnosti a štyri rutinné kontroly Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Trnave.
Najdôležitejšia správa hneď na úvod: patogénne baktérie sa nenašli ani raz. E. coli, koliformné baktérie, enterokoky — vo všetkých šiestich vzorkách nula. Vodu na bežné pitie netreba variť ani inak ošetrovať.
Druhá vec, ktorú tieto protokoly ukazujú, je menej upokojujúca. Dusičnany sa v rozvode dlhodobo pohybujú na 87 až 98 % zákonného limitu (50 mg/l). A 29. septembra 2025, priamo v studni — teda ešte pred akoukoľvek úpravou vody — bola nameraná hodnota 68,6 mg/l, čo je jediné zaznamenané prekročenie limitu za celé sledované obdobie.
Prerušovaná čiara = zákonný limit (NMH). Zdroj: protokoly TAVOS a RÚVZ Trnava, 9/2025–7/2026 (pozri zoznam nižšie).
Kľúčová medzera
Studňa sa od 29. septembra 2025 už ani raz priamo nepreverila. Všetkých päť nasledujúcich protokolov je z rozvodu, kuchyne alebo vodojemu — teda vždy až za prípadnou úpravou vody. To, že voda z kohútika vyhovuje, neznamená, že sa čokoľvek zmenilo priamo v zdroji. Jednoducho to už nikto od vtedy priamo nezmeral.
Obec o probléme vie a už koná
Toto nie je téma, ktorú by obec ignorovala. Zo zápisnice obecného zastupiteľstva z 24. októbra 2024 vyplýva, že dusičnany boli vtedy vyhodnotené ako „hraničné s normou" a starosta dal vypracovať ponuku na rozšírenie a zvýšenie výkonu úpravovne vody. O osem mesiacov neskôr, 26. júna 2025, zastupiteľstvo z rezervného fondu schválilo 31 011,99 € na rekonštrukciu úpravovne vody — a podľa faktúr z roku 2026 táto filtrácia reálne beží dodnes.
Na tom istom zasadnutí padol aj druhý návrh — jeden z poslancov obecného zastupiteľstva navrhol popri filtrácii aj mechanické riešenie: čerpať vodu z hlbších úrovní z druhého kvartéru, kde je podľa jeho slov voda kvalitnejšia. Vrt má hĺbku 120 metrov, no čerpadlo bolo vtedy — a podľa dostupných informácií je dodnes — len na približne 40 metroch, v prvej, plytšej vrstve podzemnej vody. Prečo sa nečerpá hlbšie, som sa nedozvedel zo žiadneho verejného dokumentu. Je to jedna z otázok, ktoré by som si ako starosta položil sám — a zistil na ňu odpoveď spoločne so zastupiteľstvom.
Prečo mi nestačí, že voda z kohútika vyhovuje
Obec do úpravovne vody investovala nemalé peniaze a filtrácia dodnes beží — vodu na kohútiku to drží pod limitom. Je to zodpovedná investícia a netreba ju zľahčovať. Aká presne technológia sa pritom použila a či cielene rieši dusičnany, z verejne dostupných dokladov jednoznačne nevyplýva — je to jedna z vecí, ktorej by som sa ako starosta rád venoval, ak mi na to Majcichovčania dajú mandát. Aj tak mi to však nedáva konečnú odpoveď na otázku, či je so samotným zdrojom všetko v poriadku.
Zákon totiž rozlišuje medzi kvalitou surovej vody priamo v zdroji a kvalitou vody, ktorá z neho vyjde po úprave — a obe sa majú sledovať a riadiť samostatne. Podľa vyhlášky 91/2023 Z.z. musí byť súčasťou povinného „manažmentu rizík" zásobovania pitnou vodou nielen technológia úpravy, ale aj samostatný manažment rizík priamo v ploche povodia okolo zdroja — teda toho, čo sa deje v okolí studne, nie len v potrubí za ňou. Vyhláška 326/2023 Z.z. dokonca výslovne počíta s tým, že sa má posudzovať potreba zriadiť alebo upraviť ochranné pásma vodárenských zdrojov, ak si to situácia vyžaduje.
Inými slovami: to, že vieme vodu vyčistiť, nie je dôvod prestať sa pýtať, prečo ju vôbec treba čistiť. Ak sa dlhodobo — nie raz, ale opakovane v čase — ukáže, že samotná studňa má zvýšené dusičnany, je to signál, že sa niečo deje v jej okolí, a zaslúži si to rovnakú pozornosť ako filtrácia na konci potrubia.
Slovensko pritom nie je krajina, ktorá by mala mať s pitnou vodou dôvod bojovať. Podľa údajov Eurostatu patríme v Európskej únii k štátom s najväčšou dostupnosťou vodných zdrojov na obyvateľa — lepšie sú na tom už len Lotyšsko, Švédsko a Chorvátsko. Viac než 80 % pitnej vody, ktorú na Slovensku spotrebujeme, pochádza z podzemných zdrojov. Je to jedno z najväčších prírodných bohatstiev, aké naša krajina má — podobne, ako má iná krajina bohatstvo v podobe ropy. A tak, ako by pôsobilo absurdne, keby ropná veľmoc musela palivo dovážať zo zahraničia, rovnako nezmyselné je, aby krajina s jedným z najväčších bohatstiev pitnej vody v Európe tlačila svojich ľudí kupovať vodu v plastových fľašiach z obchodu.
Čísla to len potvrdzujú. Vodné, ktoré platím priamo obci, je 0,90 €/m³. K tomu stočné, ktoré fakturuje TAVOS — podľa aktuálneho cenníka platného od septembra 2026 približne 1,70 €/m³ s DPH (niektoré domácnosti majú stočné dohodnuté paušálne, nie presne podľa spotreby, na celkovom porovnaní to však mení len málo). Spolu vodné a stočné vyjdú na necelých 2,60 € za 1000 litrov — teda 1,5 litra z vodovodu stojí menej než pol centa. Rovnaké množstvo balenej vody v najlacnejšom obchode stojí 0,35 €, čo je takmer deväťdesiatnásobok. Trojčlenná rodina, ktorá vypije 180 litrov mesačne (2 litre na osobu denne), zaplatí z vodovodu necelých 50 centov. Za rovnaké množstvo v plastových fľašiach by zaplatila cez 42 € — sumu, ktorá sa dnes bežnej domácnosti približuje k mesačnej faktúre za elektrinu. A minutú zbytočne, len na niečo, čo môžeme mať doma prakticky zadarmo.
Nie je to o tom, že by voda z nášho kohútika bola nebezpečná — nie je. Je to o vnútornom pocite. Keď človek tuší, že zdroj nie je úplne čistý a že sa má spoliehať len na techniku, ktorá to napraví, prestáva dôverovať vode z vlastného kohútika. Presne preto by som chcel, aby sa studňa testovala priamo, pravidelne a dlhodobo — nie len raz za rok, cez rozvod. Nielen kvôli číslam. Aj kvôli tomu, aby si ľudia v Majcichove mohli natočiť pohár čerstvej vody z kohútika bez zaváhania s vedomím, že práve táto čistá voda, ktorá sa tvorí pod ich nohami, bude súčasťou procesov v ich tele.
A ešte jedna vec mi nedá pokoj. Nestačí mi, keď sa studňa aj rozvod dlhodobo držia na hranici limitu alebo tesne pod ňou. Hraničná hodnota nie je cieľ — je to len čiara, za ktorou už hrozí problém, nie značka kvality, o ktorú by sme sa mali uspokojiť. Každý človek na tejto planéte má právo na vodu, ktorá je skutočne kvalitná, nie len takú, ktorá tesne prejde skúškou. Majcichovčania si to zaslúžia rovnako ako ktokoľvek iný.
Odkiaľ sa dusičnany v podzemnej vode vôbec berú
Dusičnany sa do podzemnej vody dostávajú najčastejšie z hnojenia poľnohospodárskej pôdy, zo septikov a žúmp, alebo z dlhodobého zaťaženia pôdy z minulosti. Nie je to výnimočný jav — podľa Úradu verejného zdravotníctva SR má približne tretina vzoriek zo súkromných studní na Slovensku dlhodobo zvýšený obsah dusičnanov.
Majcichov navyše nie je v tejto téme náhodná obec. Podľa nariadenia vlády č. 174/2017 Z.z., ktorým sa preberá európska nitrátová smernica, je katastrálne územie Majcichova oficiálne zaradené medzi zraniteľné oblasti — teda územia, kde je riziko znečistenia vôd dusičnanmi z poľnohospodárstva úradne uznané, nie naša domnienka.
Z tohto zaradenia vyplývajú konkrétne pravidlá: zákaz aplikácie dusíkatých hnojív v zimnom období (približne od 15. novembra do 15. februára), zákaz hnojenia na zamokrenej, zaplavenej či zamrznutej pôde a limity na ročné dávky dusíka podľa stupňa ohrozenosti pozemku.
Osobitne prísne je to pri vode. Zákon o hnojivách (§10 ods. 11 zákona č. 136/2000 Z.z.) zakazuje hnojiť dusíkatými látkami v pásme 10 až 20 m od brehovej čiary vodného toku — a navyše ani v pásme 10 m od hranice ochranného pásma I. stupňa vodárenského zdroja, teda aj okolo našej studne. Vyhláška č. 215/2016 Z.z. k tomu pridáva ešte širší pohľad: v pláne hnojenia sa musia vopred vyznačiť plochy, kde sa dusíkaté hnojivá nesmú aplikovať nikdy — konkrétne v pásme 10 m od povrchových vodných zdrojov a 50 m od zdrojov podzemných vôd.
Samotný vrt je navyše chránený vlastným, osobitným režimom. Podľa vodného zákona (§32 zákona č. 364/2004 Z.z.) a vykonávacej vyhlášky MŽP SR č. 29/2005 Z.z. sa okolo každého vodárenského zdroja určuje ochranné pásmo I. stupňa — minimálne 10 m okolo samotného vrtu, primerane rozšírené, ak sú v okolí aj ďalšie vodohospodárske objekty. Toto pásmo musí byť oplotené a označené. Ak to nestačí, zriaďuje sa aj ochranné pásmo II. stupňa — jeho veľkosť už nie je fixné číslo, ale určuje ju hydrogeologický posudok podľa reálneho prúdenia podzemnej vody a infiltračnej oblasti. Takéto pásma bežne dosahujú desiatky hektárov až štvorcové kilometre.
Preto namiesto tvrdenia si kladiem otázku: má naša studňa určené len minimálne ochranné pásmo I. stupňa, alebo aj širšie pásmo II. stupňa, zodpovedajúce reálnemu prúdeniu podzemnej vody? Je to presne ten typ veci, ktorú by som ako starosta chcel dať preveriť — najmä ak je pôda v okolí zhutnená a nezadržiava vodu, čo situáciu len zhoršuje.
Tu treba byť presný. Zhutnená pôda naozaj vodu nevpustí dnu — dážď potom steká po povrchu a odnáša živiny priamo do potokov. Samotné rozvoľnenie pôdy ale nie je celým riešením: keď voda vsiakne hlbšie bez toho, aby ju niečo po ceste zachytilo, môže rovnako ľahko odniesť dusičnany ešte hlbšie, až do podzemnej vody. Rozdiel robí to, čo je v pôde okrem voľného priestoru — živé korene, ktoré dusík priebežne spotrebúvajú skôr, než stihne vsiaknuť hlbšie, a organická hmota, ktorá vodu aj živiny zadrží v koreňovom priestore namiesto toho, aby len prepadli ďalej. Presne preto ma teší, že jeden z bodov môjho programu ide týmto smerom — píšem o tom samostatne v blogu Spojiť ľudí pri pestovaní zeleniny a naštartovať nový sedliacky rod: pôda sa tam nezhutňuje a zostáva trvalo biologicky živá — čo chráni pred oboma smermi úniku naraz, nielen pred jedným.
Čo by som ako starosta chcel presadiť
Štyri konkrétne kroky
- Dlhodobé, pravidelné testovanie priamo zo studne. Nie raz za rok cez rozvod, ale opakovane priamo zo zdroja — tak ako naposledy v septembri 2025. Len tak sa dá povedať, či ide o výkyv, alebo o trvalý stav.
- Overenie dodržiavania pravidiel zraniteľnej oblasti a rozsahu ochranného pásma v okolí studne — kto to reálne kontroluje a s akým výsledkom.
- Vysvetlenie, prečo sa čerpá len z 40 metrov z celkovej hĺbky vrtu 120 metrov, a či má zmysel návrh čerpania z hlbšej, kvalitnejšej vrstvy, ktorý už raz odznel na zastupiteľstve.
- Pravidelné a zrozumiteľné informovanie občanov o výsledkoch rozborov — nie len zverejnenie PDF súboru na webe, ale krátke zhrnutie, ktorému každý rozumie.
Záver
Voda, ktorá tečie z kohútikov v Majcichove, je dnes bezpečná na pitie. To je fakt, ktorý netreba zľahčovať ani prikrášľovať. Zároveň platí, že v krajine s jedným z najväčších bohatstiev pitnej vody v Európe by sme sa nemali uspokojiť s tým, že problém v zdroji zakryje filter na konci potrubia. Obec už urobila kus poctivej práce — investovala a problém neschovala pod koberec. Ďalší krok je logický: pozrieť sa znova priamo tam, kde sa všetko začína — priamo do studne.
Ak máte informáciu, skúsenosť alebo otázku ku kvalite vody v Majcichove, napíšte mi — chcem, aby sa táto téma riešila otvorene, s faktami na stole.
Zdroje: protokoly o skúške č. 2302/2025, 2303/2025 (TAVOS, a.s., 29.9.2025), 272/2026, 1771/2026, 3309/2026, 3310/2026 (RÚVZ so sídlom v Trnave) — zverejnené na majcichov.sk → Úrad → Rozbor pitnej vody. Zápisnice a uznesenia Obecného zastupiteľstva Majcichov z 24.10.2024 a 26.6.2025. Nariadenie vlády SR č. 174/2017 Z.z. Vyhláška MZ SR č. 91/2023 Z.z. Vyhláška MŽP SR č. 326/2023 Z.z. Vyhláška MŽP SR č. 29/2005 Z.z. Zákon č. 136/2000 Z.z. o hnojivách (§10 ods. 11, §10c). Vyhláška MPRV SR č. 215/2016 Z.z. Zákon č. 364/2004 Z.z. (vodný zákon, §32). Cenník TAVOS, a.s., platný od 9/2026 (rozhodnutie ÚRSO). Tento článok je laické spracovanie verejne dostupných dokumentov, nie odborné stanovisko.