Podpisy pod kandi­da­túru sa dajú vyzbie­rať za pár dní pred obcho­dom. Priznám sa, že práve tie boli pri mojej obchôdzke to najme­nej podstatné — au­to­ma­tika, ktorá sa vybaví sama, keď človek beztak stojí pri cudzej bráne. Dô­le­ži­tejšie boli slová, ktoré zaznie­vali po podpise: chvíľa, keď sa dvere nepri­vreli, ale otvo­rili doko­rán a niekto pove­dal „poďte, sadnite si". Za to som chodil mesiace namiesto pár dní. Chcel som vedieť, čo ľudia pove­dia, keď majú čas a keď sú doma, nie keď sa niekam náhlia.

6

Eduard Silný

kandidát č. 6

Nezávislý kandidát na starostu

Niektoré rozho­vory trvali päť minút, jeden takmer hodinu. Väčšina sa neto­čila okolo veľkých vecí. Točila sa okolo chodníka pred vlastnou bránou, okolo áut, ktoré prechádzajú obcou pri­veľmi rýchlo, a okolo hlá­senia z obecného ampliónu, kto­rému nikto ne­ro­zu­mel.

Do každého rozho­voru som šiel s vlastným prog­ramom v hlave. Po pár týždňoch som ho pre­stal spomí­nať ako prvý — nie preto, že by som ho opustil, ale preto, že prvé slovo mali vaše vety. Zápisník som po každej obchôdzke pre­pi­so­val ešte ten večer doma, aby sa mi vety nepo­mie­šali a aby som si zapa­mä­tal, kto čo povedal a kde.

Pora­die v týchto novi­nách preto nie je pora­dím môjho programu. Na prvom mieste je vždy to, čo som si zapí­sal pri dve­rách; až za tým to, čo sa s tým dá urobiť. Kde je vec ove­rená, píšem to ako ziste­nie. Kde je to zámer, píšem to ako zámer.

Mená v novi­nách ne­nájdete. Rozho­vor pri dve­rách je súkromná vec a nebolo by správne, aby sa z neho stal ve­rej­ný citát s menom pod ním. Preto uvádzam témy, nie ľudí.

Ďaku­jem však každému, kto ma pustil dnu a našiel si na mňa čas. Niektorí ste mi ponúkli kávu, iní ste so mnou stáli pri bráne aj v daždi. Tieto noviny sú vlastne vaše — ja som ich len zapí­sal.

„Bez náhle­nia, no bez prestávky."

Vstup do zdra­vot­níckeho stre­diska — bezba­rié­rový, rampa vedľa scho­dov a lavička hneď pri dverách. Kto čaká na svoj ter­mín alebo na niekoho blíz­keho, má kde si sadnúť.

Obno­vený kaštieľ s lekárňou a s už hoto­vým parko­viskom pri vstupe.

Lekár, prí­padne zubár, v obci. Toto sa opa­ko­valo veľmi často. Najčas­tejšie od ľudí, ktorí nemajú auto alebo naň už nesa­dajú — pre nich zna­mená návšteva lekára celý deň a cudzí dopravný prostrie­dok.

Nové parko­visko už stojí. Priamo tu, pri ka­štie­li, je hotové parko­visko, ktoré má umožniť bezba­rié­rový prístup k leká­rovi, možno aj zubá­rovi. To je tá časť, ktorá je vyba­vená — a je to dobrý dôvod ne­zasta­viť sa pri nej.

Záhrada, ktorú uro­bili ženy z Maj­cichova. Za­nedbaný poze­mok pri zdra­votnom stre­dis­ku pre­me­nili dobro­voľníčky na Majthény Park. Obec zámer schvá­lila, no drvivú väčšinu sku­točnej práce odviedli vlastnými rukami, po veče­roch a cez víkendy. Dodnes sa tam vra­cajú polie­vať, lebo inak by kvety vyhy­nuli.

To, čo tam vyrástlo, nevy­rástlo z rozpočtu. Vyrástlo z toho, že sa nie­komu chcelo.

A zoznam, ktorý čaká. Elektrina, koše, oplo­te­nie, čerpadlo do funkč­nej studne na za­lie­va­nie, obrubníky k mla­to­vým chodní­kom — a hlavne dlho­dobá sta­rost­li­vosť. Sú to veci, ktoré pre­sa­hujú sily pár dob­ro­vo­ľní­čok.

Ihrisko a kurt hneď za plotom. Detské ihrisko, ktoré Maj­cichovča­nia poznajú ako Areál zdra­via Wega, a teni­sový kurt stoja vedľa. Dnes ich od záhrady odde­ľuje plot.

Štyri veci, ktoré ľudia žia­dajú odde­lene, tak stoja vedľa seba na jednom mieste. Preto začí­nam týmto — nie preto, že je to najväčšia stavba, ale preto, že je to najhus­tejší uzol.

Vonkajšia aj vnú­torná obnova budovy, aby v nej mohla natrvalo fungo­vať am­bu­lan­cia lekára, leká­reň a neskôr aj zubár. Popri tom zhodno­tiť dispo­zí­ciu vnú­torných priesto­rov, či sa v nich nenájde miesto aj na niečo ďalšie. Vnútro je na tom lepšie, preto prio­ri­tou na začia­tok bude exte­riér.

Obrubníky k mla­to­vým chodní­kom, elektrina, koše, čerpadlo do studne. A potom pra­vi­delná údržba: po­lie­va­nie, kose­nie, záhradné práce ako položka v práci obce, nie ako ví­kendová obeta dob­ro­vo­ľní­čok. Aby si tam mal kde sadnúť aj ten, ktorý sa už v živote dosť nacho­dil — lavička v tieni, pár krokov od domu.

Plot medzi záhra­dou a Areá­lom zdra­via Wega nie je potrebný. Kaštieľ s lekárňou a leká­rom, bezpečné detské ihrisko, teni­sový kurt a záhrada so studňou by tak tvo­rili jeden rozľahlý priestor — srdce obce na jednom mieste. Dajme mu možnosť biť!

Záhrada pri ka­štie­li — Majthény Park s do­konče­nými chodníkmi a vý­sad­bou. Vpravo otvo­re­nie od Zichyho ka­štie­ľa smerom k Wege vrátane nového det­ského ihriska s exte­ri­é­ro­vý­mi fitness strojmi.

Se­ve­ro­východná strana ka­štie­ľa — priestor, ktorý by časom unie­sol aj kavia­reň.

Trnavský krajKraj má mo­ti­vačný dotačný program pre všeo­becných leká­rov aj príspe­vok na býva­nie pre leká­rov, ktorí prídu do kraja pra­covať. Podmienky sa každý rok obno­vujú — pri príprave žia­dosti to bude prvá adresa, kam pôjdem.

ŠtátRe­zi­dentský program platí mla­dému leká­rovi šti­pendium počas zaú­čania aj odmenu skú­se­nému leká­rovi, ktorý ho zaúča — výme­nou za jeho závä­zok odpra­co­vať ako všeo­becný lekár nie­koľko rokov po atestá­cii.

PoisťovňaBez zmluvy so zdra­votnou pois­ťovňou to pre oby­va­te­ľov nie je sku­točné rie­šenie. Preto na ňu budem tlačiť po celý čas, nie až na konci, keď bude or­di­ná­cia hotová.

Obecný nájomný bytový dom v obci veľkosti Maj­cichova. Ilu­stračná fo­togra­fia, nie snímka z Maj­cichova.

Rýchlosť na vstupe od Opoja. Pri jednom dome na hlavnej mi pove­dali, že rýchlosť tam ne­dodržiava takmer nikto. Ten pán sa kvôli tomu nevie bezpečne dostať z vlastného dvora — nevidí, čo prichádza, a musí vyjsť naslepo. Nie je to o poku­tách. Dobrá vôľa vodiča rýchlosť nezníži, stre­dový ostrovček je drahý a merač len ukáže číslo. Auto zastaví červená. Preto sa chcem pozrieť na svetelnú sig­na­li­zá­ciu ria­denú kame­rou a umelou in­te­li­gen­ciou: kamera sníma úsek, systém vy­hod­no­cuje pre­mávku a podľa nej mení signál. Trnava ho nasa­dzuje na Hos­po­dárskej ulici. U nás by zvládol dve veci naraz — zasta­viť vodiča, ktorý ide pri­rýchlo, a na chvíľu zastaviť pre­mávku, keď zare­gistruje auto vychádza­júce z dvora. Týka sa to všetkých troch vstupov do obce; od Opoja je to len najviac počuť.

Ťažké traktory. Opa­ko­vane mi ľudia pove­dali, že hlavnú cestu poško­dzujú. Otázka je jedno­duchá a neprí­jemná záro­veň: kde majú jazdiť, ak nie po hlavnej. Odpo­veď sa dá nájsť len s poľ­no­hos­po­dár­mi, nie proti nim. Ak existuje al­ter­na­tív­na trasa poza humná, treba ju dať do jazdi­teľného stavu. Ak nee­xistuje, treba priznať, že tú záťaž ponesie hlavná cesta — a počí­tať s ňou pri každej oprave.

Slepé ulice: nie je to spor ulíc. Na jednej strane ľudia, ktorí mi povedali, že po ich úzkej uličke prechádzalo až tisíc päťsto áut denne a len veľmi ťažko sa dostali autom z vlastnej garáže. Na druhej strane ľudia z hlavnej, ktorí vedia, že bývajú na hlavnej, ale vidia, že áut je odvtedy viac a obchádzajú pol Maj­cichova. Rozu­miem obom a ani jednu z tých strán nepo­stavím proti druhej.

Tie autá do obce nepo­slali uzávery. Poslala ich zapchatá kri­žo­vatka z D1 na R1 a na­vi­gá­cia, ktorá cez Majcichov vedie skratku. Uzávery tú dopravu nezru­šili, iba presu­nuli. Kým sa bude presú­vať z ulice na ulicu, ponesie ju vždy niekto celú. Cieľ nie je preložiť ju inam, ale dostať ju z obce von.

Najprv čísla, potom rozhod­nutia. Tisíc päťsto áut je číslo od obyva­teľa, nie z merania — na rozhod­nutie, ktoré môže obec stáť peniaze, je to málo. Chcem dať zmerať, koľko áut ide po hlavnej dnes a koľko ich chodilo cez tie dve ulice predtým, a čísla zve­rejniť. Bez nich sa vedie spor citov a s dopravným in­špek­to­rá­tom sa nedá viesť rozho­vor. Nebudem nič otvárať ani zatvárať skôr, než tie čísla obec uvidí.

Hlavná príčina leží mimo Maj­cichova, na tej kri­žo­vatke. Sám Majcichov ju neutlačí; spolu so susednými obcami je to opora pre kraj aj správcu diaľnice. Potrvá to dlhšie než jedno volebné obdobie a nebudem sľubovať opak. Je to však jediná cesta, po ktorej sa uľaví obom stranám naraz.

Kri­žo­vatka pred cinto­rí­nom. Tu mi ľudia nezá­visle pove­dali to isté: chýbajú parko­va­cie miesta a stav je ne­bezpečný. Nie je to o nedostatku miesta, ale o jeho rozde­lení — tá troj­u­hol­ní­ková plocha je veľká. Prejazd sa dá zúžiť na malý kruhový objazd: vodiča spo­malí sám a uvoľ­nená plocha zostane parko­va­niu. Chce to návrh od archi­tekta. Cyklo­trasy na Vode­rady a Sereď sú, podobne ako toto, vec spolu­práce s krajom — nedajú sa vyhlá­siť, dajú sa len začať a vytrvalo dotlá­čať.

1. Zmerať rýchlosť a intenzitu dopravy na hlavnej, na troch miestach, v bežný pra­covný deň.

2. Zve­rejniť tie čísla a sadnúť si nad ne so všetkými dotknutými uli­cami naraz.

3. Pro­jekt kri­žo­vatky pred cinto­rí­nom vrá­tane parko­va­cích miest.

Rozhlas, z kto­rého sa nedá nič rozu­mieť

Každý z nás má svoj kanál, z kto­rého čerpá. Jeden má obecný web, druhý Face­book, tretí večerné správy. A pre časť Maj­cichova je tým kaná­lom obecný rozhlas — pre nich je to jediný zdroj informá­cií o tom, čo sa v obci deje. Práve preto nie je jeho stav technická drobnosť.

Že rozhlas nie je počuť, mi ne­po­ve­dal jeden človek na jednom mieste — počul som to opa­ko­vane, na rôznych uli­ciach. V jednom dome dodali vetu, nad ktorou sa nedá pokrčiť ple­cami: ľudia po hlá­sení radšej zavo­lajú na obecný úrad a opý­tajú sa, čo sa vlastne hlá­silo. Pre nie­koho je to jediná mož­nosť, ako sa to dozvie.

Že sa to dá vyrie­šiť, uka­zujú aj susedné obce — napríklad Veľké Zálu­žie prešlo na nový rozhlas s čistejším zvukom a lepšou po­ču­teľnosťou. Nie je to teda technický sen, ale bežný krok, ktorý iné sa­mosprávy už spra­vili.

Pre Majcichov to ale nemusí byť investí­cia na roky. Najprv ide o reví­ziu — prejsť repro­duktory, dola­diť sme­ro­va­nie a hla­si­tosť, opra­viť, čo ne­funguje. A kde hlá­senie ne­do­siahne, tam pridať nové amplióny — za posledné roky pri­budli v obci domy aj celé ulice, no rozhlas s nimi nerástol. Patrí to medzi prvé veci, ktoré chcem dať do poriadku — je to malé, vi­di­teľné hneď a pre nie­koho je za tým celý prehľad o obci.

Amplióny na stĺpe pre lepšiu po­ču­teľnosť. Ilustračné foto.

Jeden pán mi to pove­dal bez okolkov. Zberný dvor treba zmo­der­ni­zo­vať a sprí­stup­ňo­vať po etapách: najprv overiť, či ten, kto pri­chádza, má v Majcichove trvalý pobyt, a pri veľkých množ­stvách odpadu zisťovať, odkiaľ po­chádza. Navrhol aj formu — rampu na vstupe, kde sa totož­nosť overí hneď pri vjazde.

Znie to prísne, v sku­toč­nosti je to naopak. Dvor, kam môže doviezť čo­koľ­vek kto­koľ­vek, platí obec zo svojho, teda my všetci. Kontrola na vstupe nie je o ne­dô­vere voči susedovi, ale o tom, aby sme nepla­tili za odpad, ktorý sem priviezol niekto cudzí.

Chcem dať vypra­co­vať projekt kom­plexnej mo­der­ni­zá­cie vrátane všetkých zákon­ných nále­ži­tostí, mú­drej­šieho systému se­pa­rá­cie, čistého areálu a pravi­diel, ktoré budú ľudia ochotní dodr­žia­vať, pretože im dávajú zmysel. Cieľom nie je pre­dra­žená in­ves­tí­cia, ale systém, ktorý funguje a nevy­sta­vuje obec pokutám.

Peniaze na to sú v Enviro­fonde a na minis­terstve život­ného pro­stre­dia. Ludanice pri To­poľ­ča­noch tak po­sta­vili celý dvor aj s technikou a kon­tajnermi — obec zo svojho dopla­tila necelých 55 tisíc eur. Výzva na rok 2026 sa uzavrela v apríli, ďalšia sa dá čakať v 2027 krátko po nástupe nového vedenia. To je celé okno a treba doň prísť s hotovým pro­jektom, nie len s nápadom.

Vizualizácia zberného dvora so sepa­rač­nými kon­taj­nermi a kontro­lo­vaným vstupom.

Pove­dali mi vetu, ktorú si pamä­tám doslova: cez lávku k nim nikdy nepri­šla sanitka ani hasiči. Sanitka zastane pred lávkou a posádka ide k pa­cientovi pešo, s kufríkom v ruke.

Druhá cesta na Pálaj vedie cez oceľový most, ktorý pou­ží­vajú najmä poľ­no­hos­po­dári. Ani jeden z nich sa nedá nazvať plno­hodnotným — takým, aký patrí k miestu, kde trvalo žijú ľudia. A cestu k mostu aj od neho do Pálaja nemo­žno nazvať cestou.

Lávka na Pálaj. Betó­nová doska s oceľovým zábradlím.

Ka­na­li­zá­cia, ktorá vedie popri domoch a napojenie je v nedohľadne Pálaj nemá plno­hodnotnú ka­na­li­zá­ciu. Ľudia to riešia domo­vými čističkami odpa­do­vých vôd, čo zna­mená častú údržbu — starosť, ktorú si nikto nevy­bral. V lete 2026 sa v Pálaji začalo kopať a klásť objemné tlakové potrubie. Ľudia si mysleli, že prišiel ich rok. Ide o tran­zitnú diaľkovú ka­na­li­zá­ciu, ktorá vedie cez ich pozemky.

Napojenie sa medzi­tým pripra­vuje — geodet premeriaval spády. Zaznela pri tom aj suma na domác­nosť a nie je malá. A kedy k napo­jeniu príde, dodnes nikto nevie povedať.

Cesty a voda

Cesty sú v stave, v akom boli pred šesť­de­sia­timi až osem­de­sia­timi rokmi. Bez obrub­ní­kov, bez tvaru, bez odvod­ne­nia. Vodo­vodné rozvody sú často zane­sené a ľudia by pri­ví­tali kompletnú výmenu.

Plyn tu nie je a domy nie sú zatep­lené

Kúri sa drevom — jeden z obyva­teľov mi povedal, že za zimu spotre­buje asi pätnásť kubíkov. Nie je to len otázka peňazí. S pribú­dajúcim vekom je čoraz ťažšie drevo narúbať, doniesť a niekoľ­kokrát denne priložiť.

Pálaj sa nedá opra­viť po kúskoch. Dá sa opra­viť v správnom poradí.

Chýbajú tu súčasne štyri veci: most, cesta, ka­na­li­zá­cia a voda. Preto je poradie dô­le­ži­tejšie než rýchlosť: keby sa najprv položil asfalt a o dva roky sa kopalo, obec zaplatí tú istú ulicu dvakrát.

Lávka nech je lávka. Patrí chodcom a cyk­listom, nie autám. Plno­hodnotný most patrí tam, kde je dnes oceľový most poľ­no­hos­po­dá­rov: miesto je pre­hľadnejšie. Nový most treba navrhnúť rovno na obe záťaže a spolu s ním prí­stu­pové cesty. A platí jedna pod­mienka, o ktorej sa ne­dis­ku­tuje: musí ním prejsť sanitka aj ha­sičské auto. Program Slovensko prepláca výmenu nevy­hovu­júcich mostov a miestnych ko­mu­ni­ká­cií do 92 % ná­kladov.

Najprv to, čo je pod zemou. Napojenie na tran­zitné potrubie je najlac­nejšia cesta, akú Pálaj môže dostať — ale len vtedy, ak doň obec vstúpi ako staveb­ník. Dvadsať samo­statných staveb­níkov na Enviro­fond ani na Program Slovensko nedo­siahne, jeden obecný projekt áno. A pre tých, na ktorých aj tak zostane suma, ktorú nemajú, budem presa­dzovať rozlo­ženie na splátky z obecného rozpočtu.

Voda je celá naša. Vodu na Pálaj dodáva obec a budem dbať na to, aby to tak zostalo. Výmena rozvo­dov a mera­cích arma­túr je teda naša vec a nečaká sa na nikoho zvonku.

Pätnásť domov. Toľko ich na Pálaji je. Viem, že sa niekto opýta, či sa taká inves­tícia oplatí pre pätnásť domov. Pálaj vznikol, patrí k Majcichovu a leží na histo­rickom území veľko­morav­ského hradiska. Ľudia tam platia tie isté dane ako my ostatní a majú právo na všetko, čo má obec mať. Obec sa nemeria počtom domov v jednej štvrti, ale tým, či tú najmenšiu z nich nenechá tak.

Až potom asfalt. Cesty sa robia ako posledné, keď je pod nimi hotové všetko ostatné.

Plyn tam nebude. Pomoc so zatep­lením áno. Rozvod plynu pre pätnásť domov nikto nepo­staví. Zatep­lenie však zmení to isté: tá istá kopa dreva vydrží výrazne dlhšie a menej sa nosí. Štát na to má program Obnov dom mini+ pre domác­nosti s nízkym príjmom, dôchod­cov a viac­detné rodiny. Prvé kolo sa naplnilo za štyri­dsaťpäť minút, ďalšie sa otvára v januári 2027. Dovtedy je čas pripra­viť podklady — prídem do Pálaja a s papie­rovaním pomôžem osobne.

Časť, kde zmluva existuje. Túto časť posta­vil de­ve­lo­per, obec sa v zmluve z roku 2013 zavia­zala prevziať ju do 10 až 20 rokov od ko­lau­dá­cie (tá bola v roku 2015). Odvtedy sa nič nepre­vzalo — vlastníkom je stále de­ve­lo­per. Podľa tej istej zmluvy však obec už dnes platí opravy aj bežnú údržbu. Vzniká tak ne­zvy­čajná situ­á­cia: obec platí náklady, aké normálne platí vlastník, no vlastníkom nie je. A pretože ulica formálne nie je „miestna ko­mu­ni­ká­cia" v obecnom vlastníctve, obec na jej opravu nemôže siahnuť po žiadnych do­tá­ciách či podpore urče­nej presne na tento účel — tie sú via­zané na to, že ide o obecný maje­tok.

Časť, kde zmluva nee­xistuje vôbec. Druhá časť tej istej štvrte je z tej istej výstavby, no na rozdiel od prvej k nej obec nemá s de­ve­lo­pe­rom uzavretú žiadnu zmluvu — ani o prevzatí, ani o termíne, ani o pod­mien­kach. Patrí de­ve­lo­pe­rovi bez akého­koľvek záväzku, kedy a za akých pod­mie­nok by mala niekedy prejsť na obec. Kým pri prvej časti aspoň existuje papier spred rokov, o ktorý sa dá pri roko­vaní oprieť, tu sa musí všetko — cena, termín aj to, v akom stave sa má ulica odovzdať — dohodnúť úplne od začiatku. Oby­va­te­lia tejto časti sú tak v zlo­ži­tejšej pozí­cii: nemajú žiadny vopred daný rámec, na ktorý by sa mohli odvo­lať, ak sa doha­do­va­nie pokazí alebo naťa­huje.

Chodník, ktorý sa zasta­vil pred vstu­pom. Jeden pán mi ukázal chodník pred svojím domom. Nový, poriadny — a končí v polo­vici domu. Po­sled­né metre pred hlavným vstu­pom už nevyšli. Keď k nemu prídu na návštevu, krá­čajú po chodníku, na konci pred­zá­hrad­ky sa zasta­via a zvyšok cesty k dverám idú po starej zni­čenej ceste.

Pove­dal mi, že je to na posmech. Nemyslel tým seba. Myslel tým to, že mate­riál sa dovie­zol, práca aj stroje sa zapla­tili — a potom sa to nedo­končilo na po­sled­ných pár metroch. Nie je to o penia­zoch. Toľko mate­riálu sa v obci nájde. Je to o tom, či sa niekto pri­šiel na stavbu pozrieť a pove­dať, kde má chodník skončiť.

Krajnica namiesto chodníka. Hlavná cesta smerom od Hoste je jediná cesta v obci, kde chodník úplne chýba. Deti, ktoré po nej chodia do školy, idú každý deň po krajnici a autá prechádzajú ne­bezpečne okolo nich. Ľudia z tejto ulice mi pove­dali, že sa oproti bočným uličkám cítia trochu odstrčení — deti z nich majú do školy bezpečnú cestu popri domoch, tu sa zatiaľ chodí tak, ako sa dá.

Za zvo­di­dlom nie je kam ustú­piť. Chodci idú po ceste, popri kto­rej chýba chodník.

Prečo je lepšie vyko­pať raz, nie dvakrát. Kúsok odtiaľ je iný problém — pri väčšom daždi sa celá cesta zapla­vuje. Niektorí obča­nia si tam uro­bili vlastné odvodňo­va­cie žľaby, no tie na väčší prie­tok jedno­ducho nesta­čia. Rie­šenie oboch vecí naraz — chodník aj odvod dažďo­vej vody v jednom výkope — dáva zmysel. Nie preto, že by to bolo hneď lacnejšie, ale preto, že tá istá ulica sa potom nebude musieť rozko­pá­vať dru­hýkrát.

Presne o tomto je celý tento text: keď sa niečo urobí naoko namiesto poriadne, nezmizne to. Len sa to pre­nesie na ďalšie roky — až kým to niekto raz ne­do­končí tak, ako sa malo od začiatku.

Dlh, ktorý nie je v poklad­nici

Priestor, ktorý sme si poži­čali a nevrá­tili.Jedna pani mi pove­dala, že priestor pod kultúrnym domom, tam, kde sú aj klenbové pivnice, kedysi hostil rôzne menšie oslavy a akcie, ktoré ľudí v obci spá­jali. Dnes je ten istý priestor obmedzený — je tam elo­ko­vané pra­co­visko škôlky. Odkedy tam škôlka je, veľa z týchto akcií sa jedno­ducho zru­šilo. Nie preto, že by o ne ľudia stra­tili záujem. Preto, že prišli o miesto.

Spolky, ktoré tu kedysi fungo­vali.Bývalý sta­rosta, ktorý obec kedysi viedol, mi rozprá­val, ako za jeho pô­so­be­nia v Maj­cichove fungo­vali záujmové rady — záhrad­kári, po­ľovníci, futba­listi. Nešlo o veľké investí­cie. Záhradká­rom zaria­dil miestnosť na stre­tá­va­nie. Keď stolnému tenisu chý­balo kúre­nie, za­bezpe­čil ho — predtým museli pre zimu na domá­com turnaji kontu­mačne prehrať zápas. Malé veci, ale práve tie držali ľudí pri sebe — a to je na nich to najcen­nejšie.

Kultúra, ktorá dnes žije.Nie je to len o mi­nu­losti. V obci mám kontakt priamo z ta­nečného súboru, ktorý dnes v Maj­cichove funguje a sám mi ponú­kol spo­luprácu. Je na čom stavať — chýba tomu len priestor a trocha syste­ma­tickej podpory, nie nový nápad.

Čo s tým chcem urobiť

Rie­šenie kultúrnej strany obce neza­čína novou stavbou. Začína tým, čo už máme, len to treba dať do poriadku a vrátiť ľuďom.

Priestor sa uvoľní, keď sa poriadne vyrieši škôlka. Škôlka potre­buje sku­točné, poriadne rie­šenie, nie pro­vi­zó­rium na ďalšie roky. Keď sa to vyrieši tak, ako má, priestor pod kultúrnym domom sa uvoľní späť pre komu­nitu, odkiaľ nikdy nemal celkom zmiznúť.

Podpora spolkom nemusí stáť veľa.Miestnosť na stre­tá­va­nie. Miesto, kde môžu nechať vyba­venie a nemusia ho nosiť domov. Malé, konkrétne veci, ktoré kedysi v obci fungo­vali a dajú sa obno­viť aj dnes — nie sľubom, ale tým, že sa opýtam ľudí, čo presne potre­bujú, a zaria­dim to.

Podpo­riť to, čo už žije.Tanečný súbor aj ďalšie sku­piny, ktoré v obci dnes reálne fungujú, si zaslú­žia podporu skôr, než budeme vymýšľať niečo úplne nové. Kultúra v Maj­cichove neza­čína odo mňa — ja len chcem, aby mala kde a s čím fungo­vať.

V kultúrnom dome raz zahral bube­ník. Jedna akcia, jeden večer — a zostalo to so mnou. Bol to talent, ktorý si zaslúži pra­vi­delný priestor. Verím, že takých ľudí je v Maj­cichove oveľa viac.

Kultúra je aj to, čo ešte nevieme o sebe. Hu­dob­níci, výtvar­níci, taneč­níci, re­me­sel­níci. Ľudia, ktorí tvoria, no nemajú kde. Stačia jed­no­du­ché formáty — večery miest­nych talen­tov, otvo­rené skúšky. Nízke náklady, vysoký dopad. Spôsob, ako obja­viť ľudí, ktorí čakajú len na to, aby ich niekto pozval.

Na začiatku je vždy inšpi­rácia, potom príle­žitosť — a až potom sa ukáže, čo v ľuďoch sku­točne je. Inšpi­ráciu v Maj­cichove už máme. Vytvorme spo­ločne príle­žitosť a obja­via sa talenty, o kto­rých sme ani nesní­vali.

Dokrmo­va­nie od domu škodí viac, než pomáha.Ľudia, ktorí vy­ne­sú zveri niečo za dom, to robia z lásky — a to netreba nikomu vyčí­tať. Len zvyšky z obeda či chlieb zveri zaťa­žujú žalú­dok — nie je to strava, na akú je sta­vaná. Zver si záro­veň zvykne na ľudí a stratí plachosť, čím je zra­ni­teľnejšia na cestách aj voči pyt­liactvu.

Prikrmo­va­nie zmysel má — poľovníci ho robia pláno­vane: v zime, na vy­bra­ných miestach a v správnych dávkach. Náhodné dokrmo­va­nie mimo tohto systému je kontra­pro­duk­tívne.

Voľne pustený pes v máji a júni.Srny majú v tomto období mlá­ďatá. Prvé týždne ležia ukryté v tráve a spolie­hajú sa na to, že ich nikto ne­uvidí. Voľne pustený pes ich môže vypla­šiť či pora­niť. Aj keď sa ich ani nedotkne, odo­ženie od nich matku, ktorá sa vráti až o nie­koľko hodín — a mlá­ďatá zostanú samy dlhšie, než je pre ne bezpečné. Sám mám psa, takže viem, ako to znie: tá chvíľa v prí­rode je jediné, kedy sa môže naozaj vybe­hať, a vôdzka sa zdá ako odopie­ranie toho, na čo sa celý deň teší. Ide však len o dva mesiace v roku a len popri poliach a na okraji lesa.

Voľný výbeh sa dá nechať na iné miesta a na zvyšok roka. Je to malá vec pre nás a celkom pod­statná pre mlá­ďatá, ktoré tam v tom čase ležia.

Čo s tým chcem urobiťAni jedna z týchto vecí sa nerobí zo zlej vôle. Robí sa z lásky k zvie­ratám — len jej chý­bala infor­má­cia. V prí­pade zvo­lenia chcem s poľov­níkmi pripra­viť letáky s touto osve­tou a na jar ich rozší­riť po obci.

Papier však človek pre­číta a odloží. Preto by som k letá­kom pridal jarné dopo­lud­nie priamo v obci: odliatky stôp zveri, paro­žie srnca a jeleňa, ukážka poľov­ného psa a jeho práce. Takéto stret­nutia pri­pra­vujú poľov­nícke zdru­ženia po celom Slo­vensku spolu s obcami — obec do toho nemusí dávať peniaze, prispeje miestom, ozná­mením a do­ho­dou so školou.

Nejde o zákazy. Ide o to, aby sa tá istá dobrá vôľa dostala na správnu mieru — aby sme zveri v našom cho­tári pomá­hali tak, ako jej to naozaj pomáha.

Takto vyzerá deň, ktorý má zmysel: seniori a deti pri jednom stole. Ilustračné foto.

1. Zmapovať, o koľko rodín a koľko seniorov v obci reálne ide.

2. Nájsť vhodný priestor a prispô­sobiť ho myšlienke.

3. Mať žiadosť pripra­venú skôr, než sa výzva otvorí.

Podnet z terénu — Pálaj

Jeden z obyva­teľov si pri prechádzke popri poli všimol, že traktor prechá­dzal stále po tom istom mieste. Začal si to počítať — a bol zhrozený, ako veľmi sa práve to jedno miesto zhutnilo oproti okoliu. Zhutnená pôda stráca schopnosť vodu prijať. Presne tam potom pri daždi voda len stečie.

Pôda nesmie zostať holá. Mulč, pokosená tráva, slama alebo kompost na povrchu vlahu uzamknú.

Kosiť menej a vyššie. Krátko vyholený trávnik má plytké korene a rýchlo vysychá.

Nezhutňovať pôdu. Opakované prejazdy po tom istom mieste ničia štruktúru, ktorá by vodu vsiakla.

Zbierať dažďovú vodu zo strechy. Sud pod odkvapom znamená vodu na polie­vanie namiesto vody v kanali­zácii — modrá voda sa tak mení na zelenú.

Obmedziť spevnené plochy. Priepustná dlažba alebo trávnaté pásy vrátia veľa vody späť do zeme.

Kompostovať. Organická hmota zadrží niekoľko­násobne viac vody než samotná hlina.

Sadiť stromy a živé ploty. Korene prevzdušňujú pôdu do hĺbky a tieň spomaľuje výpar.

Pri návšte­vách som sa stre­tal s rôznymi ľuďmi. S po­te­še­ním môžem pove­dať, že veľká časť vie, čo sa v obci deje a čo nie. Niekto vie po­me­no­vať, čo je dobré, niekto zasa, čo je menej dobré.
Najviac ma však pote­šilo, ak sa medzi vami našiel aj taký, ktorý síce po­me­no­val aj to menej dobré, avšak vedel pove­dať, akým smerom by sa mala obec uberať, aby sa to zlepšilo.

Toto je podstata mojej kampane. Nájsť ľudí, ktorí budú mať v sebe iskru veci meniť k lepšiemu, ktorí budú čo i len myš­lienkou spo­lu­pra­co­vať na našej spo­ločnej tvorbe.

V slo­vách „to sa nedá" je pasi­vita, ktorá nikdy nič nepri­ne­sie. Vzchopme sa preto do pohybu, aby boli naše odpo­vede áno, či nie, no nikdy bez odpo­vedí, bez pohybu. Aby sa nestalo, že budeme „medzi tým".

Toto poďa­ko­va­nie nepatrí len domov. Patrí najprv vám — ľuďom, ktorí ste mi otvo­rili dvere a dali mi čas, ktorý ste mi nemu­seli dať.

Mnohí ste neostali pri tom, že ste pove­dali, čo vás mrzí. Pove­dali ste podnet a hneď za ním, v tej istej vete, aj to, ako by sa to dalo uro­biť. Stáli sme v bráne a rie­šenie sme hľa­dali spolu. To sa nedá naplá­no­vať ani zapla­tiť. To sa dá len dostať.

Najviac si však odná­šam niečo iné. Keď ste začali spo­mínať — na sálu, ktorá bola plná, na súbor, ktorý cho­dil vystu­po­vať, na to, ako sa tu kedysi žilo — zme­nili sa vám oči. Zaiskrilo v nich. Videl som to vo dve­rách, na dvo­roch aj pri sto­loch.

A práve tá iskra mi dala impulz, o kto­rom sú tieto noviny: niečo z toho treba postupne znova pri­niesť. Nie preto, že sa to dobre povie v kampani. Preto, že som videl, čo to s člo­vekom urobí, keď si na to spo­menie.

Preto to musím pove­dať priamo: bez vás sa to nedá. Sta­rosta môže otvo­riť sálu, ale nenaplní ju. Môže pripra­viť pro­jekt, ale nepo­vie mi, čo v tej obci chýba — to viete vy. Ak niečo chceme spo­ločne tvo­riť, tak slovo spo­ločne tam nie je pre pekný zvuk. Je tam preto, že inak to nefunguje.

Vaše iskry sú to najcen­nejšie, čo som za tie štyri mesiace našiel. Pro­sím vás, nedajte im vyhasnúť.

Od začiatku júna takmer do dňa volieb som každý ponde­lok až štvrtok od­chá­dzal z domu na dve hodiny do ulíc Maj­cichova. Nie kampa­ňovať — spoznať vás a dať vám možnosť spoznať mňa. Vyše štyroch mesia­cov, štyri dni v týždni.

A to bola len tá časť, ktorú ste videli. Web, blogy, príspevky na so­ciálnych sie­ťach, tieto noviny, gra­fika letá­kov aj bilbordu — všetko po veče­roch a cez víkendy. Letáky do vašich schrá­nok som však ne­roz­ná­šal sám: pomá­hala mi dcéra so svo­jimi úžasnými pria­teľkami. Hodiny, ktoré nie sú v žiadnom rozpočte kampane, lebo som ich neza­pla­til peniazmi. Zapla­til som ich časom, ktorý patril mojej ro­dine.

Preto to chcem pove­dať verejne, na papieri, ktorý drží v ruke celá obec.

Majcichov, teraz
poďme spolu tvoriť!

Pamä­táš, aké to bolo veriť, že sa dá niečo zmeniť? Naše deti to isté cítia dnes — len to ešte nestihli stra­tiť. Skúsme to spolu znova, od základu: nové mysle­nie, nová reč, nový krok.

„Bez náhle­nia, no bez prestávky."

Ak ste sa ešte nedo­stali k môjmu voleb­nému prog­ramu, náj­dete ho tu:

MajcichovTvori.sk