Keď chodím po Majcichove, často si uvedomujem, po akých miestach kráčame. Pod poľami za obcou ležia zvyšky hradieb z čias Veľkej Moravy. Kostol, okolo ktorého prechádzame každý deň, pamätá trinásté storočie. A na našom cintoríne odpočíva človek, ktorého meno pozná celé Slovensko.
Málokde sa na jednom mieste stretne toľko histórie. Rozhodol som sa ju spísať — ako niekto, kto tu žije, a zároveň ako niekto, kto by sa chcel o Majcichov starať. To, čo nám zanechali generácie pred nami, si zaslúži miesto aj v tom, ako budeme obec viesť ďalej.
Hradisko na ohybe rieky
Majcichov je obývaným miestom už viac ako sedem tisícročí. Archeológovia tu našli stopy osídlenia z mladšej doby kamennej, z doby bronzovej aj zo staršej doby železnej — ľudia si toto miesto na úrodnej nížine medzi Dudváhom a Trnávkou vyberali znova a znova. Najvýraznejšiu stopu však zanechali naši predkovia v čase Veľkej Moravy.
Na mieste, ktorému sa dodnes hovorí Hradisko — medzi Palajom a Vlčkovským hájom, pri sútoku Dudváhu a Trnávky — stálo opevnené hradisko na rovine. Malo približne obdĺžnikový tvar, zhruba 220 × 300 metrov. Jeho stavitelia šikovne využili rameno rieky ako prirodzenú vodnú priekopu a vybudovali ho na miernej vyvýšenine uprostred mokradí.
Hradbu tvorili drevené komory vyplnené hlinou, spredu chránené múrom z kameňov ukladaných bez malty a pred ňou bola priekopa. Najväčším prekvapením bolo, keď sa podarilo zistiť, kedy presne vzniklo. Vedci z Frankfurtu skúmali letokruhy obhoreného dreva z hradby a zistili, že stromy na jej stavbu boli vyrúbané v zime na prelome rokov 892 a 893 — v posledných rokoch Veľkej Moravy. Začiatkom 10. storočia hradisko zhorelo; stopy po požiari sú v hradbe dodnes.
Prvý výskum tu urobil archeológ Bohuslav Chropovský už v roku 1961. V rokoch 2004 až 2008 sem prišli nemeckí a slovenskí archeológovia spolu so študentmi z viacerých krajín. Majcichovské hradisko sa tak stalo prvým veľkomoravským hradiskom na Slovensku, ktoré vedci preskúmali celé prístrojom (magnetometrom), ktorý vidí zvyšky stavieb pod zemou bez kopania. Dnes je aj zastávkou Cyrilo-metodskej cesty.
Valy sú dnes zorané a takmer splynuli s poľom. Vlčkovský háj, pri ktorom hradisko ležalo, je zarastený krovinami a popadanými konármi, takže sa doň takmer nedá vojsť. O to cennejšie je, že Archeologický ústav SAV vytvoril rekonštrukciu, ako mohlo hradisko vyzerať:
Majcichov – opevnenie z 9. storočia. Autor: Anton Arpáš, Archeologický ústav SAV.
Moycheh, Maycich, Maythen… Majcichov
Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1266, keď kňazi pri nitrianskej katedrále, ktorí vtedy viedli aj úradné záznamy (Nitrianska kapitula), potvrdili predaj časti majcichovských pozemkov. Obec sa vtedy písala Moycheh, o tri roky neskôr Moyteh, v 14. storočí Maycich, v 15. storočí Maythen. Po maďarsky sa volala Majtény. Dnešné meno Majcichov sa ustálilo až v roku 1927.
Približne z čias prvej zmienky pochádza aj románska loď nášho Kostola Všetkých svätých. Kostol stojí na vyvýšenine nad Dudváhom a najkrajšie vynikne, keď sa naň pozriete z východu, od rieky.
Klasy v erbe
Od 16. storočia patril Majcichov k panstvu Šintava, od roku 1817 k panstvu Čeklís. V polovici 18. storočia bol správnym strediskom širšieho okolia — takzvaného Majcichovského dištriktu a fungoval tu rozsiahly majer. Rod Szegedyovcov tu dal postaviť štyri veľké pivnice — práve na mieste, kde dnes stojí kultúrny dom. Klenbové pivnice pod kultúrnym domom sú tam dodnes. Kedysi v nich zrelo víno, dnes sú takmer zabudnuté. Ich obnova na miesto, kde sa dá stretnúť, posedieť a pripomenúť si vinársku minulosť obce, patrí k cieľom, o ktorých píšem v programe. Pod kostolom sú krypty rodov Andreánskych a Szegedyovcov a na cintoríne stojí baroková kaplnka Nanebovzatia Panny Márie.
Najstaršia známa pečať obce pochádza z roku 1625. Je na nej obrnené rameno, ktoré nedrží zbraň, ale strieborné klasy. Vedľa neho lemeš — železná časť pluhu, ktorú nájdeme v erboch mnohých obcí Trnavského okresu — a štyri hviezdy. Tento obraz sa stal základom dnešného erbu, ktorý v roku 1994 posvätili v našom kostole. Jeho autor, profesor Jozef Šimončič, vtedy povedal, že štyri hviezdy sú symbolom pokoja, vernosti a spravodlivosti. O ramene s klasmi priznal, že je to symbolika pre nás „trochu záhadná".
Dovolím si k tomu vlastný dohad. Ruka v brnení, ktorá namiesto meča drží klasy, mi pripomína niečo, v čo sám verím: že k láske patrí aj prísnosť. Kto má rád svoje deti, je k nim prísny, aby z nich niečo bolo — no vždy natoľko láskavo, aby sa z prísnosti nestala tvrdosť. Možno práve o tom je naše rameno: vyzbrojiť sa láskavou prísnosťou — najprv k sebe, potom v rodine, v obci a napokon aj v celej krajine — aby po orbe a sejbe bolo čo žať. Majcichov žil vždy z poľa — a možno práve preto tu ľudia dobre vedia, že to platí aj o nás samých: čo do seba a do svojich detí zasejeme, to raz budeme žať.
O žatve a chlebe písal aj Ján Palárik. V jeho najznámejšej hre ženci na dožinkovej slávnosti spievajú:
„Žatva milá, žatva, vitaj s novým chlebom! Už sme sa nažali tam pod holým nebom. […] Bože, vás požehnaj, všetko vám dobré daj! Daj zdravia i chleba, veď nám viac netreba." Ján Palárik: Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (1862). Zdroj textu: Zlatý fond denníka SME.
Ten, koho dar nezviedol
Ján Palárik sa narodil v roku 1822 v Rakovej na Kysuciach. Bol kňaz, novinár, jeden zo zakladateľov modernej slovenskej drámy a jeden z ľudí, ktorí stáli pri zrode Matice slovenskej. Mnohým však bol nepohodlný — cirkevnej vrchnosti aj niektorým vlastným priateľom.
Už ako mladý kňaz vydával časopis Cyrill a Method a písal v ňom otvorene, čo si myslí. Chcel, aby Slováci mali svoju reč v kostole aj v škole a aby mali vlastné arcibiskupstvo. A aby sa katolíci s evanjelikmi zmierili namiesto toho, aby sa hádali. Za tieto názory ho postavili pred cirkevný súd. V januári 1851 strávil tri týždne v kláštornom väzení o chlebe a vode. Medzitým vyšlo v jeho mene vyhlásenie, že svoje články odvoláva. On ho nikdy nenapísal. Potom ho preložili na nemeckú faru do Pešti, ďaleko od slovenského prostredia.
Nezatrpkol. Kňazom zostal verný až do smrti a písať neprestal. Práve v Pešti napísal veselohry, ktoré potom zaplnili sály po celom Slovensku.
Neskôr sa nepohodlným stal aj pre vlastných. Hľadal dohodu s Maďarmi namiesto nekonečného sporu a odmietal, aby sa Slováci spoliehali na cárske Rusko. Preto sa s ním ostro rozišli aj niektorí štúrovci. Palárik však nehľadal, v ktorom tábore bude stáť. Hľadal, čo je správne, aj keď mu za to práve nikto netlieskal. Jeho najznámejšia hra sa príznačne volá Zmierenie.
Ľudia, na ktorých sa po rokoch nezabúda, sa málokedy páčili každému. Boli to tí, ktorí mali odvahu povedať nahlas, čo považovali za správne, a pritom nestratili úctu k ľuďom ani vernosť Najvyššiemu.
Osem rokov Jána Palárika
Do Majcichova prišiel po desiatich rokoch v Pešti, keď sa tu uvoľnila fara. Našu farnosť začal spravovať 23. novembra 1862, za riadneho farára ho slávnostne uviedli 19. mája 1863. Na jeho uvedenie do úradu prišli viacerí poprední Slováci tej doby — medzi nimi Jozef Miloslav Hurban a Jozef Viktorín. Obec v ten deň dostala novozaloženú knižnicu s viac ako stodvadsiatimi knihami a spievala sa pieseň Kto za pravdu horí. Napísal ju evanjelický farár Karol Kuzmány — a znela pri uvedení katolíckeho kňaza, ktorý celý život volal po zmierení. Pre Palárika to neboli len krásne slová. Na vlastnej koži zažil, akú cenu za ne človek platí. Keď sa v ten deň spievala táto strofa, spievalo sa aj o ňom:
Kto si stojí slovu, čo priam zhŕkne svet,
komu nad statočnosť venca v nebi niet,
koho dar nezvedie, hrozba neskloní:
tomu moja pieseň slávou zazvoní. Karol Kuzmány: Kto za pravdu horí (1848), 3. strofa.
V Majcichove žil skromne. Okrem duchovnej služby sa staral o farské gazdovstvo, z ktorého žil, a spravoval aj Hoste a Abrahám. Napísal tu veršovanú drámu Dimitrij Samozvanec a učebnice pre slovenské školy — šlabikár, čítanky aj mluvnicu (gramatiku) — a v roku 1866 aj svoj vlastný životopis. Odtiaľto chodieval s priateľom Viktorínom na voze do Martina na zasadnutia Matice slovenskej, ktorej bol zakladajúcim členom s číslom 3. Cesta trvala niekoľko dní a nocovali po farách u priateľov národovcov.
Zomrel na majcichovskej fare 7. decembra 1870 o siedmej hodine ráno. Mal štyridsaťosem rokov.
O mravnej sile národa
Dva roky predtým, než prišiel do Majcichova, napísal Palárik úvahu, ktorá patrí k tomu najkrajšiemu, čo po sebe zanechal. Je to výzva, ktorá sa ma osobne dotýka — a myslím si, že je dnes aktuálna rovnako ako vtedy.
Odkiaľ tento text pochádza: Úvaha Dôležitosť dramatickej národnej literatúry vyšla v roku 1860 v časopise Sokol. Slovenčina mala vtedy za sebou desať rokov, počas ktorých ju vytláčali zo škôl aj z úradov. Palárik práve zažil, že jeho prvá slovenská veselohra Inkognito nečakane naplnila sály od Nemeckej Ľupče (dnes Partizánska Ľupča) až po Turiec a Gemer — a v Martine kvôli nej vznikol stály divadelný spolok. Napísal preto výzvu, aby Slováci tvorili a neprestali veriť sami v seba.
Keď som v našich časopisoch prvú zprávu bol čítal o podarenom v Nem. Ľupči prevedení svojho prvého pokusu dramatického (veselohry Inkognito v Concordii podanej), radosť moja tým väčšia bola, čím menej sa to pri vtedajšej, v ktorej národ náš hlivel, letargii očakávať dalo. Keď ale tá istá veselohra i v Turci a v Gemeri jedno za druhým s tak skvelým výsledkom uvádzaná bola, keď následkom tejto veselohry v Sv. Martine už aj stály ochotnícky divadelný spolok povstáva, aj inde sa už na divadlo slovenské myslieť počína, tu plesá duch môj radosťou nevýslovnou, a so mnou každý úprimný priateľ národnej vzdelanosti už teraz vyvolať môže: Hore sa Slováci, už i k nám konečne zavítal čas pokroku — pokroku k lepšej budúcnosti! […]
[…] naplní sa síce stodola našej národnej slovesnosti, ale nie plnými klasmi zlatého života a pšenice, lež najviac len podlejším jačmeňom a ovsíkom, alebo práve prázdnou slamou a suchými plevami […]
Dramatickej národnej literatúry nám treba, krajania! […] Ja verím v mravnú silu národa, že moje vystúpenie vzbudí mnohých nasledovateľov na tomto u nás posiaľ zanedbanom poli beletristiky národnej; že vyvolá na svetlo celý rad národných pokusov dramatických, viac—menej podarených, ktoré jeden za druhým už včuľ sťaby o závod nasledovať a národu nášmu zlatú bránu do chrámu osvety a vzdelanosti národnej — boh dá — s lepším výsledkom otvárať budú. Ak sa to nestane, vtedy moja vôľa väčšia a silnejšia bola nežli účinok. Ja však úfam, že už aj nám prišiel čas. Boh nám daj šťastia k lepšej budúcnosti!
Palárikova nádej sa splnila. Po celom Slovensku vznikli ochotnícke divadelné spolky, v Trnave dnes hrá divadlo, ktoré nesie jeho meno, a jeho veselohry sa hrajú dodnes. Aj v Majcichove: v dvadsiatych rokoch tu učiteľ Michal Kopčan založil ochotnícky súbor, od roku 2004 pôsobí Divadelno-spevácky súbor Jána Palárika a obec organizuje literárnu súťaž s výstižným názvom Palárikovi nasledovníci. Presne tých nasledovateľov, v ktorých Palárik veril.
Tri zlatky
Palárika pochovali na majcichovskom cintoríne pod jednoduchý železný kríž. Dnes odpočíva na inom mieste toho istého cintorína, pod dôstojným pomníkom. Za tým je príbeh, ktorý stojí za to vyrozprávať.
Keď bol Palárik už kňazom, navštívil ho chudobný študent z jeho rodnej Rakovej, Juraj Gajdošík. Palárik mu dal tri zlatky so slovami, že keď raz bude mať, vráti mu ich. Gajdošík nezabudol. Stal sa nitrianskym kanonikom — jedným z popredných kňazov pri nitrianskej katedrále — a keď sa po rokoch prišiel na Palárikov hrob pomodliť, rozhodol sa svoj dlh splatiť. Dal mu postaviť nový hrob s pomníkom, ktorý odhalili 18. novembra 1928. Na mieste prvého hrobu dodnes stojí pôvodný železný kríž.
„Tu spočíva v Kristu Pánu veľký buditeľ a spisovateľ Slovákov: Ján Palárik, farár majcichovský. […] Na večnú pamäť v národe, v nádeji blahého zmŕtvychvstania postavil Juraj Gajdošík, nitriansky kanonik." Nápis na pomníku
Tí, čo prišli po ňom
Palárikov odkaz v Majcichove nezostal len na papieri. V rokoch 1876 až 1880 tu ako kaplán pôsobil František Richard Osvald, neskôr zástupca nitrianskeho biskupa, senátor a jeden z predsedov Matice slovenskej. Majcichovský rodák Jozef Karell slávil ešte v Palárikových časoch primície — svoju prvú svätú omšu ako novokňaz — a stal sa z neho kňaz, prekladateľ a autor kázní a článkov.
Farár Konštantín Hurban, ktorý tu pôsobil 37 rokov, založil v roku 1909 úverové družstvo — akúsi dedinskú sporiteľňu, z ktorej si roľníci mohli požičať lacnejšie než v banke. V roku 1933 založil aj spotrebné družstvo, spoločný obchod, z ktorého časom vyrástla naša miestna Jednota.
Učiteľ a organista Michal Kopčan prišiel do Majcichova v roku 1923, keď chýbali slovenské učebnice. Začal ich teda písať sám. Založil ochotnícke divadlo, dychovku s dvadsiatimi štyrmi nástrojmi, miestny odbor Matice slovenskej aj Čítací a vzdelávací spolok Jána Palárika. Počas hospodárskej krízy v roku 1931 zorganizoval, aby každé dieťa v škole dostávalo denne dva deci prevareného mlieka a krajec chleba.
A ešte jedna milá drobnosť: v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch poznalo meno našej obce celé Slovensko vďaka rozhlasu. Herec Jozef Hanúsek vytvoril postavičku Strýca Silvestra z Majcichova, ktorý rozprával po trnavsky. Majcichov sa tak dostal do domácností, kde o ňom dovtedy nepočuli.
Čo nám zostalo
V roku 1964 dostala obec novú školu, ktorá od roku 1970, keď sme si pripomínali sto rokov od Palárikovej smrti, nesie jeho meno. V tom istom roku vznikla aj Pamätná izba Jána Palárika. V záhrade pri kostole stojí jeho busta od sochára Fraňa Štefunku zo susedných Vlčkoviec a na fare tabuľa, ktorú v roku 1993 obnovila Matica slovenská.
Čo chcem, aby pokračovalo
Palárikov odkaz dnes v Majcichove nesú ľudia, ktorí to robia z lásky a vo svojom voľnom čase — divadelno-spevácky súbor, škola, ktorá nesie jeho meno, organizátori súťaže Palárikovi nasledovníci a všetci, ktorí sa starajú o jeho hrob a bustu. Nechcem nič zachraňovať ani začínať odznova. Chcem na ich prácu nadviazať a dať jej oporu, ktorú si zaslúži. Konkrétne:
- Stály domov pre Pamätnú izbu Jána Palárika. Izba sa za tie roky niekoľkokrát sťahovala. Chcem, aby dostala dôstojné a stále miesto, kam budú môcť prísť deti zo školy aj návštevníci. Palárik sám napísal: „Bo najprv povstali Múzy, a len potom sa im chrámy stavali." Múzy v Majcichove máme. Je čas dať im aj miesto.
- Náučný chodník po histórii obce. Myšlienka náučného chodníka, s ktorou zastupiteľstvo súhlasilo už v roku 2024, si zaslúži byť dotiahnutá do konca — a ako starosta ju podporím. Jeho podobu chcem nechať na tých, ktorí históriu obce poznajú najlepšie. Úlohou obce je dať im oporu, aby sa z myšlienky stali tabule v teréne. K tabuliam by som rád pridal aj to, čo má dnes každý vo vrecku: QR kód, ktorý v mobile spustí krátke rozprávanie alebo video o danom mieste. Mohli by ho nahovoriť naši pamätníci, deti zo školy alebo členovia divadelného súboru. Tabuľa tak nemusí povedať všetko a príbeh sa dá kedykoľvek doplniť bez toho, aby sa musela vymeniť. Kto po chodníku prejde, ten si históriu Majcichova nielen prečíta. Uvidí ju aj začuje na miestach, kde sa skutočne odohrala.
- Spomienka, ktorá patrí aj deťom. Spomienku na Jána Palárika chcem ako obec podporiť — spolu so školou, ktorá nesie jeho meno, a so súborom — aby sa pri jeho výročiach stretávalo čo najviac ľudí, aj deti.
- Spomienky pamätníkov, kým je čas. Zapísať a nahrať rozprávanie starších Majcichovčanov o vinohradoch, pivniciach, škole a o tom, ako sa tu žilo. Čo sa nezapíše, odíde s nimi.
Hradisko z čias Veľkej Moravy, kostol z trinásteho storočia, klasy v pečati z roku 1625, farár, ktorý veril v mravnú silu národa, a študent, ktorý po desaťročiach vrátil tri zlatky. To všetko je Majcichov. Nie sme obec bez histórie. Sme obec, ktorá má na čo nadviazať. Rád by som k tomu prispel — spolu s vami.
O tom, ako kultúra a Palárikov odkaz zapadajú do môjho programu, píšem v bode Kultúra a komunita. A ak poznáte príbeh, fotografiu alebo spomienku, ktorá k histórii Majcichova patrí, napíšte mi — rád ju doplním.
Pramene
- Fottová, E. – Henning, J. – Ruttkay, M.: Archeologický výskum včasnostredovekého hradiska v Majcichove. In: Bojná. Archaeologica Slovaca Monographiae, Nitra 2006.
- Henning, J. – Ruttkay, M.: Frühmittelalterliche Burgwälle an der mittleren Donau (datovanie hradby 892/893), Bonn 2011.
- Milo, P. a kol.: Application of Geophysical Methods in Archaeological Survey of Early Medieval Fortifications. Remote Sensing 2022.
- Zemko, P.: Palárikov Majcichov. Divadelno-spevácky súbor Jána Palárika, Majcichov 2007.
- Kollár, D.: Majcichov. Monografia obce. Obecný úrad Majcichov 1996.
- Oficiálna stránka obce Majcichov: História, Symboly, Pamätná izba J. Palárika.
- Palárik, J.: Dôležitosť dramatickej národnej literatúry (1860); Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (1862). Zlatý fond denníka SME.